(rozhovor s frontmanom kapely Whiteplace Danielom Jenčom)

White place sú štyria chalani: bratia Jenčovci (Daniel a Mário), Stanislav Čorej a Lukáš Fabian; štyri steny, ktoré si navzájom odrážajú zvuky, ako hovorí textár a skladateľ Daniel. Existujú od roku 2019 a spája ich vášeň pre experiment: ich skladby sa vyznačujú vysoko prepracovanými zvukovými aranžmánmi a introspektívnymi textami, ktoré dopĺňajú podmanivými vizuálmi. Už názvy ich skladieb dokazujú, že chcú komunikovať problematické témy, a to v menej stereotypnej a viac farebnej rovine. Kým ich začiatky ponúkali prieniky do psychológie, v súčasnosti sa inšpirujú kvantovou teóriou (napr. skladba Superposition).

 

Nedávno ste zverejnili novinku Nocebo, ktorá odkazuje na opak placebo efektu. Ide z vašej strany o akúsi pomyselnú bodku za celospoločenskou vakcinačnou kampaňou?

Samozrejme, s vakcináciou to súvisí, no nepriamo. Pri písaní som skôr zužitkoval osobnú skúsenosť s nesprávne stanovenou diagnózou, nevhodne nasadenou liečbou a celkovo zlou skúsenosťou s viacerými lekármi v pomerne krátkom časovom období, čo podnietilo moju nedôveru v liečebné postupy a lieky.

 

Keď som vás počul prvýkrát, „vedel“ som, že ide o zahraničnú kapelu. A potom… bum. Kapela z Vranova. Ako sa vám podarilo dosiahnuť taký zvuk a ako ho vnímate s odstupom času?

S pokorou. Ako to pri napredovaní býva, často sa pozeráme na svoju minulosť s príchuťou trápnosti a rekapitulovaním, čo všetko by sme urobili inak. O inakosť zvuku sme sa snažili od začiatku samotného projektu a sme radi, ak sa to prejavilo. A snaha to bola, musím povedať, intenzívna. Veci, ktoré nám už dnes pripadajú prirodzené, sme si ale na prvom albume museli vytvoriť. Nový spôsob tvorby bol neintuitívny, chladný, ale aj vzrušujúci. Pocitovo to bolo naozaj ako objavovanie nového kontinentu; pri všetkej skromnosti sme sa však snažili uvedomovať si, že možno kráčame po prebádanej zemi, len bez mapy.

Každý z vás si pred White place už čo-to odohral. Na akých projektoch ste sa podieľali a ako to formovalo váš aktuálny projekt?

S bubeníkom Lukášom sme mali takú prvotinu, v ktorej sme potrebovali vyfiltrovať všelijaké prvoplánové gýče tvorivých začiatkov. Majo pôsobil ako skladateľ, spevák a klávesák v kapele Frequency, Stano má z nás zrejme najbohatšie skúsenosti – začínal v Nude, aktuálne pôsobí ako bubeník v Komajote, plus má vlastný autorský projekt Úzka Krajina; všetkých nás spájajú skúsenosti v tvorbe a organizovaní kapely. Niekedy mám pocit, že samotná tvorba tvorí tak 10 – 15% celkovej práce. A práve najťažšie oriešky kapela musí rozlúsknuť mimo samotného tvorivého procesu (na tom stroskotáva mnoho sľubných projektov). Myslím, že práve tu nám naše skúsenosti pomáhajú veľmi intenzívne. Dobre sa učí na vlastných chybách a skúsenostiach, v niektorých odvetviach je to podľa mňa jediný spôsob ako sa posunúť. Keby bol White place náš prvý projekt, určite by tak nefungoval.

Keď som sa nad vašim názvom zamýšľal, napadlo mi (aj vďaka jedinečnému zvuku), že chcete zmapovať pomyselné hudobné (i vizuálne) biele miesta a priniesť niečo netradičné, čo sa vám podľa mňa podarilo viac než dobre. Význam je však asi iný…

Aj keď sa moje exaktné vysvetlenie nemusí zhodovať s tvojím, trafil si klinec po hlavičke. Biele miesto má predstavovať najväčší semiotický a symbolický zásobník – pole, priestor. Biela je významovo nevyčerpateľná, pretože obsahuje všetky ostatné farby a ich významy. Konvenčne je to pre mňa absolútne absurdná farba. Na druhej strane je však najlepším podkladom pre nový začiatok, pre novú maľbu – na čom sa dá maľovať lepšie ako na prázdnom bielom plátne? A tú neskrotnú poly-symboliku bielej si vystihol v otázke: na jednej strane je tu nekonečná sloboda v interpretácii názvu, na druhej strane sme určite chceli vyplniť biele miesto (nie som zástancom opakovania).

Metaforická odbočka: existuje vo vašej hudbe nejaké „black place“?

Ako čiernu nevnímam asi žiadnu pasáž v našej hudbe. Práve prvý album som si predstavoval často opačne. Musím ale povedať, že zatiaľ čo Room bol izbou s bielymi stenami, na ďalšom albume na nich neostane jedno biele miesto. Druhý album bude maľovaním všetkými farbami po týchto múroch, ktoré sme debutom postavili. Snáď sa tam objaví aj čierna.

Často sa stretávam s názormi, ktoré už akosi automaticky vo vašej hudbe počujú iné kapely (najmä Thoma Yorka), a akosi zabúdajú na to, čo aktuálne počujú. Mne samému sa toto nepochopenie vysvetľuje ťažko, pretože už samotné analógie považujem za nič nehovoriace, nadbytočné prirovnania. Je také zmýšľanie typické aj medzi hudobníkmi? Ak áno, nakoľko sa berie vážne? Chápem, že inšpirácia je prirodzený proces, ale o tom nehovorím.

Super, že sa pýtaš – máme na tom založeného už veľa interného humoru. Myslím, že len veľmi malé percento umelcov berie také prirovnania vážne. Chápem ten princíp. Poslucháč porovnáva, rámcuje, ani ja sám sa tomu neviem ubrániť, mozog tak skrátka funguje: hľadá podobnosti, aby nespotrebúval veľa kalórií. Keď sa však bavíme o hudobnej kritike, ťažko sa proti niečomu takému brániť a nevidím v tom zmysel, predovšetkým v situácii, keď ľudia začnú uvádzať vplyvy, o ktorých počujeme prvýkrát. Kritici a kritičky by nemali zabúdať, že nie sú nepopísanou tabuľou, že počúvaním vstupujú do tvorivého procesu rovnako ako skladatelia a skladateľky.

Teraz to trochu otočme. Keď je hudba dobrá, je pre mňa ťažké si predstaviť vnútri kapely kritické pole, pretože ak raz získate know-how a trafíte zvuk, môžete jednoducho tvoriť dobrú hudbu. Ale také samozrejmé to asi nebude. Ako sa u vás popri tvorbe tvorí sebakritický prvok, ktorý vás núti postupovať ďalej? Je to niečo systematické, alebo skôr náhodné, že niekto dostane nápad, alebo sa niečo niekomu znepáči?

Naše know-how sa zakladá na tom nemať know-how. Keď máme pocit, že sa začíname opakovať, že replikujeme postup alebo zvuk, ktorý sme už vyskúšali, začíname cúvať. Je to miestami únavné a náročné, nemať postup práce. Pri debute to však nejako fungovalo, takže sa toho snažíme držať. Často sa zamýšľam, ako dlho sa dá ísť týmto smerom. Aby som však nevyznel neúplne: systém máme v mnohých organizačných veciach spojených s tvorbou, no samotná tvorba nám pripadá zvláštna, pokiaľ ideme cestou, ktorá už funguje. Nebál by som sa dokonca hovoriť o intenzívnych kompozičných výčitkách (aspoň u mňa a Maja), hlavne čo sa týka „zaručených receptov“, ktorých je priveľa a mainstream nám ukazuje, že človek nemusí byť génius, aby si ich osvojil.

White place je veľmi chromatický projekt. Mohlo by sa zdať, že v dnešnej dobe, keď existuje množstvo nástrojov, programov a kadejakých zvukových vychytávok, tak je veľmi ľahké komponovať hudbu. Zaiste má však aj farebnosť svoje pravidlá a limity. Ako sa s nimi pri komponovaní pasujete?

Viackrát sme sa stretli s argumentom starších hudobníkov, že kedysi sa muselo vedieť hrať, kým dnes za nás hrajú stroje. Nič však nemôže byť ďalej od pravdy. Je ľahšie hrať na gitare ako hrať na gitare a súčasne byť technikom, programátorom, a okrem rúk – kvôli efektom – koordinovať aj prepínanie nôh počas jednej skladby. Bolo by nesmierne jednoduché vrátiť sa k elektrickej gitare, k jednej distortion krabičke, a album skomponovať v jednej zvukovej polohe. Načo sa však vracať? Vždy som za progres; technicko-elektronický aspekt skrátka niečo sťažuje, no v niečom tvorivý proces významne uľahčuje. Za hlavné negatívum považujem, že tieto technologické vychytávky sú novými nástrojmi, ktoré nefungujú samé od seba, zatiaľ čo tradicionalisti to vnímajú opačne. A tak ako kedysi gitarista musel ovládať svoj nástroj, dnes musí zvládnuť ďalších osem, ktoré má v pedalboarde. Na druhej strane je však zvukové spektrum, našťastie, omnoho širšie.

Za vašimi skladbami sa nachádza príbeh, čo podčiarkujú vyšperkované vizuály (Breathe, Well, Books, Superposition…), ktoré umocňujú celkový dojem. Rovnako názvy jednotlivých skladieb poukazujú – či už priamo, alebo nepriamo – na životne dôležité okolnosti: Breathe, Doctors, Well a C. G. Neurosis. Napadá mi symbióza fyzického a psychického. Je za tým nejaký vedomý koncept?

Komponovať vyslovene konceptuálne albumy sme si nikdy nezaumienili. V skratke: ide o témy, ktoré ma fascinovali, mal som pocit, že by sa dali zhudobniť obohacujúcou formou. Nie som vedec či psychológ, no psychika ma vždy fascinovala. Dlho som chcel patriť k autorom, ktorí písali fascinujúce diela o psychike a jej filozofii; nenapadlo by mi však, že mojím „prostriedkom“ bude práve hudba. Aktuálne sa venujeme viac fyzickému; v nových skladbách sa síce vraciame k debutovým témam, no ideme aj do viac exaktnej roviny.

Váš debut Room opäť poukazuje na nejaké miesto (popri White place), čo vo mne vyvoláva dojem uzavretosti alebo nejakej ohraničenosti; naopak, vaša hudba je vďaka hracím postupom otvorená. Je za tým nejaký kontrastný odkaz, alebo jednoduché pozvanie dnu?

Šlo o symbolický podklad, no trochu inak; rôznorodosť interpretácií mám však veľmi rád. Tá naša je, že izba (Room) a jej štyri steny odrážajú zvuk, a tým ho menia – tak ako štyria členovia kapely. My sme v tejto bielej izbe ako čosi, čo mení, odráža a usmerňuje tvorivý tok, ktorého výskyt je záhadou. S akustikou „izby“ sa na albume pracuje až príliš veľa a takisto s jej symbolikou. Napr. v skladbe Well protagonista odchádza od civilizácie, lebo zisťuje, že ľudia akusticky pohlcujú zvuk, pričom ho neodrážajú naspäť. Hľadá tak jednotnú stenu, ktorá však odrazí zvuk viac než raz – a nachádza studňu, jednotnú okrúhlu stenu, vďaka ktorej sa môže konečne počuť, čo je v klipe znázornené svetelným efektom. Najviac akustických experimentov je však v skladbe Unpromising cozy, kde sa v závere odohrá doslova tá istá melódia: v prvom prevedení s akustikou malej izby, ktorá má aj nástrojové obmedzenia, v druhom s akustikou veľkej miestnosti; chceli sme upozorniť na rozpriestranenosť akustiky. Miestnosť je veľmi dôležitá, no je mimoriadne podceňovaným hudobným prostriedkom.

Aké ste mali na debut ohlasy a ako ho vnímate s odstupom času?

S hrdosťou, ale aj s pokorou. S hrdosťou, pretože nie je ľahké skomponovať debut (a len málokto si uvedomuje, koľko práce si taký album žiada). S pokorou, pretože si uvedomujeme, koľko sa toho dalo spraviť lepšie a kvalitnejšie; vďaka progresu budeme s minulou tvorbou len málokedy spokojní. Osobne som hrdý na symbolickosť metafor, ktoré vznikli, a aj s odstupom času mám pocit, že by mohli byť aktuálne ešte dlho. Veď aj preto sa k nim v nových skladbách vraciame. To je však aspekt, ktorému veľa ľudí, žiaľ, pozornosť nevenuje. Ohlasy boli viac-menej očakávané, niečo milo prekvapilo, niečo sklamalo. Žijeme v rýchlej konzumnej dobe; teoreticky som to už nejaký ten čas vnímal, no až s debutom som pochopil praktické konzekvencie.

Koncom minulého roka ste nahrali Empty session, projekt, v ktorom zazneli aj novinky s oveľa prepracovanejším zvukom, čo bol prirodzený posun počas obdobia pandémie: nehrali ste a mali ste čas na tvorbu. Ako sa vám tvorilo počas úplného „vypnutia“?

Dobre…aj keď inak. Skladby vznikali bez osobných stretnutí – všetky party sme si posielali. Zvládli sme to však najmä vďaka tomu, že ako kapela neholdujeme metóde „jam session“. Samozrejme, že sme sa potom stretli a nové veci hrali spolu, no pri tvorbe nám dáva väčší zmysel osobná domáca príprava, keď každý príde s už vopred napísanými a nacvičenými linkami, a takpovediac sa odprezentuje. Pri ľuďoch totiž človek ťažko vytvorí niečo nové – používa zásobník schopností, o ktorých vie, že fungujú. Málokto má odvahu skúšať nové postupy v prítomnosti druhých (pretože väčšinou nefungujú). Osamote má hudobník väčšiu chuť experimentovať a je ochotný viac zakopávať, pretože ho, prirodzene, nestihne bezprostredná kritika.

Teraz naivná otázka: ako počúva hudobník hudbu iných interpretov? Ako počúva tú svoju?

Viackrát sme si hovorili, že by sme chceli naše skladby počúvať úplne nezainteresovane. Je to zvláštne, keď človek nad ich partami presedí desiatky hodín…a potom si ich má vypočuť? Vcelku však na jednu skladbu pripadajú až stovky hodín. Človek už potom nie je schopný „vypočuť si“ ju. Treba povedať, že hudobníci počúvajú hudbu rôzne: osobne mám rád tú, ktorá ma niečo učí, inšpiruje a pomáha mi napredovať. Nepočúvam kapely, ktoré robia 25 rokov to isté, pretože majú jasnú cieľovku. Momentálne som v štádiu, kedy hudbu počúvam občas až „pracovne“, aby som nevypadol z obrazu. To je však len prvotná fáza, postupne sa ponáram hlbšie. Zbožňujem prechádzky určené na počúvanie hudby, hoci je ich čoraz menej.

Čo považuješ za najväčší poslucháčsky problém? Na čom by mohli poslucháči pri počúvaní (akejkoľvek hudby) viac zapracovať?

Poslucháč by mal prijímať hudbu takú, aká je, nie takú, akú by ju chcel mať. Vďaka streamom je už „tvorcom“ každý, prinajmenšom „vlastných“ playlistov; kedysi sme ju toľko nekategorizovali a počúvali v jej otvorenosti. Netvrdím, že ide o čisto negatívny jav: vzniká množstvo dobrej hudby, ktorá napomáha pokroku, no dnes už hudobníci bojujú o poslucháča tak, ako kedysi on bojoval o lístok na koncert vážnej hudby, čo on, samozrejme, veľmi dobre vie. Poslucháč by si mal vypočuť akýkoľvek album, aspoň raz týždenne, s úplne otvorenou perspektívou, kedy nebude vedome čakať na nejaký negatívny aspekt, aby ho mohol vypnúť. Jednoducho iba tak počúvať, bez postojov a hodnotiacich skratiek (aspoň polhodinka týždenne). Je to náročné, no inak sa vkus kultivovať nedá.

V tomto roku chystáte album. Bude to niečo úplne nové, alebo prechodne nadviažete na Room?

Myslím, že to bude niečo nové, no zároveň nadviažeme na debut. A musím s radosťou konštatovať, že akusticky pôjde o značný a vzrušujúci posun. Čo sa týka textov – vraciame sa k témam načrtnutým v prvom albume. Fanúšikov White place môže potešiť, že sme dokonca skomponovali druhé časti k skladbám z Room (pôjde o harmonickú i tematickú nadväznosť).

 

 

(S Danielom Jenčom sa zhováral Stanislav Olejár)