Kráčame z kaviarne pri Botanickej záhrade, už je tma, možno sa ešte niečo na fotenie naskytne. Zrazu pred nami stúpa hutná para v nepredpokladateľných smeroch. Žiadne drahé parostroje, ale asfaltové výpary z čerstvo položenej cesty, to je ono, fotíme. Košice ako New York City, autobusy okolo, možno trošku cesty prilepenej na Erikovej podrážke.

Je vysoko pravdepodobné, že po jeho verejnej prednáške, výstave, koncerte alebo videu sa človek cíti tak akosi radostnejšie, človečenskejšie, zvedavejšie, aj keď nešlo o prvoplánovo veselé veci. Všetko má viac vrstiev, v ktorých kriticky reflektuje a nachádza riešenia viacerým problémom. Erik Sikora (1986, Košice) je multimediálny umelec, hudobník, odborník na dž, youtuber, otec, hračkár so slovami a mnoho iného, ktorý si voľne plynie medzi rôznymi formami, žije v obci Vyšný Klátov. Je tiež vysokoškolským pedagógom v Ateliéri fotografie a nových médií na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. Rozprávali sme sa aj o tom, ako môže byť koncert vždy novým dobrodružstvom, prečo záleží na posúvaní hraníc obyčajnosti, či sa dá pripraviť na akýkoľvek záchvev vesmíru, a ako si potkany schovávajú chlieb do motora auta.

Vo videu pri príležitosti Ceny Oskára Čepana 2019, ktorej si laureátom, si spomínal, že nemáš vlastný ateliér a skôr len odsunieš hračky detí nabok a postriháš video alebo to, čo práve robíš, to, čo treba, organicky. Tým pádom tvoja tvorba nevzniká v izolácii, ale ide o instantný život. Ako to máš teraz, je pre teba dôležité mať určitý druh sústredenia?

Asi by som nevedel byť ateliérovým maliarom ani keby som chcel, a ak, tak by som sa musel možno trošku preorganizovať. Ale tým, že to je väčšinou o slovách a o čistých nápadoch, tak stále môžem tvoriť, kde chcem. Ale najosvedčenejší spôsob, ako to vymyslím, je, že sa idem prejsť do lesa. A pri pesničkách je to vyslovene tak, že chodenie je zároveň aj rytmus, takže akoby som rovno robil skladbu. Už som si tak sám na seba zvykol, že aha, do zajtra musím vymyslieť toto, tak idem do lesa a naštartujem mozog a vymyslím to. Také spoľahnutie sa na seba, vtedy, keď môžem robiť len tú jednu vec. A hej, stále nemám pracovný stôl a stále odsuniem ak nie hračky, tak nejaké knižky alebo počítače svojich detí a porobím to na tom.

Žil si v meste – v Košiciach, Prahe, a potom si sa so zaujímavou optikou vedel dívať na návrat na dedinu, aj bez pátosu a romantizácie, aj s nimi, na využitie nopovej fólie či kamene plávajúce na hladine. V akej fáze “zadedinovávania sa” si?

Ono je to tak, že sa deje život a nie nutne z neho robím projekt, ale keď ho spätne z niečoho potrebujem urobiť, tak mám v niečom “nadrobené”. Môžem to pozorovať. Napríklad – možno celkom dobrý príbeh, ktorý ešte niekedy spracujem – chovali sme sliepky. Boli už dosť staré a z hospodárskeho hľadiska nie veľmi výnosné. Vedel som, že ich nijak raz nezabijem, že tam nie je tá možnosť. Nakoniec to za mňa vyriešila príroda. Postupne a radikálne. Najprv jednu sliepku zabil sokol, zletel a zakusol ju. Škoda, že sa z nej ani nenajedol, keď už zakusol.

A potom ďalšie 4 sliepky, prišla k nám líška, asi boli zle zatvorené dvierka, takže ráno bol masaker po celej záhrade. Jednu si aspoň odniesla, že sa aj najedla, ostatné som pochovával. Zostala posledná a tá bola dojímavá, lebo už nikdy nešla spať do kurníka. A každý večer úplne zmizla. Chceli sme ju zavrieť do kurníka – lebo sliepky sú super, majú večierku vždy rovnako – no večer sa zakaždým vytratila. Asi vyletela na strom, máme veľký orech. Ešte týždeň žila a potom si po ňu asi prišla líška, lebo zmizla úplne. Akoby nám divočina vyriešila sliepky. Ďalšie sme už nemali.

Zistil som aj, že tým, že máme sliepky, máme i potkany, lebo radi žerú. Nemáme to dodnes potvrdené, ale podľa mňa si tie potkany nanosili chlieb do nášho auta, do motora, dobre sa tam skrývali, a myslím si, že sa nám kvôli tomu pokazilo auto v Chorvátsku, museli sme za to jednému automechanikovi dať asi 1000 eur. Takže je možné, že to všetko súvisí. Tento príbeh znie asi ako dosť neidylické zadedinovávanie sa, vysporiadať sa s tým ale môže byť dobrý matroš na nejaký projekt alebo aspoň na pesničku.

Aspoň veľmi námatkovo spomeňme pár tvojich prác. Napríklad videoesej Záchranca zateplenia ponúka návrh riešenia problému s roztrúseným polystyrénom, aby nebol o pár rokov zjedený vtáčikmi. Trojkopčekové srdce Európy, kde si na našom štátnom znaku reflektoval nepriznané vlastnosti slovenskej identity,  Domáci vodopád alebo Námestie bez koňa, kde kôň síce nie je, ale všetko podlieha jeho mystike a marketingu a navrhuješ, čo s tým.
V rôznych textoch kurátori pri tvojej tvorbe spomínajú hravosť, detinskosť, naivitu. Je naivita pre teba kategória, ktorú vedome rozvíjaš?

 Keď tak spomínaš tie veci… Vždy niečo žijem a potom z toho života, z tej peny dní, aby som bol literárny, sa snažím dočasne uštrikovať niečo, čo mi dáva zmysel. Ale je to fakt ako pena, čo za chvíľu popraská.

Dáva mi to zmysel iba počas tej eseje alebo prednášky. Napríklad na Cene Oskára Čepana som mal plávajúce kamene, ktoré som dával naozaj do suda dažďovej vody, lebo som na tom zachraňoval chrobáčiky. A to je vlastne funkčná vec až do chvíle, kým neprídu mrazy a tie kamene sa nezačnú rozpadávať, zrazu máš plný sud nejakého sajrajtu vápenného.

Nie sú to sochy v zmysle stability a pevnosti a večnosti, a nie sú to ani naozajstné zlepšováky života. Zlepšovákom života je to možno len v tom upradení dočasného tkaniva, aby ti svet dal na chvíľku zmysel.

A je jasné, že tým, že si to upradiem, tak sa pokúsim mať nielen zmysel, ale mať aj akoby východisko. Možno je to až patetické, ale východisko toho, prečo je ten život celý zaujímavý alebo že je zaujímavé ho riešiť, a že niekedy dokonca tie hrozné veci môžu byť krásne. Nejak si to ušľahať do toho pekného. Nie je to nasilu, pretože vtedy tomu fakt verím.

Niekedy sa zdá, že je to nejaký detail, na ktorý ledva niekto myslel, zrazu diváčka, poslucháč, čitateľka vidia, že ste naozaj viacerí, čo nad tým premýšľate. A prelína sa tam rôzne spektrum emócií.

Nemyslím si, že som to nejak objavil. Keby som mal byť v tom literárnom, tak mi príde, že robím dosť podobné veci –  aj keď to tak formálne nevyzerá –  ako Lasica a Satinský. Je to humor, ktorý sa láskavo vysporiada aj s totalitnou situáciou.

Tak, ako poznám naspamäť ich všetky dialógy, tak isto som si dookola čítal napríklad Bohumila Hrabala. On je tiež v hrôzach toho robotníckeho alebo akého života až extaticky nadšený, že sa niečo deje a aké je to krásne, a to ma veľa naučilo. Alebo aj William Saroyan. Od neho som čítal tiež jedno za druhým. Z nejakej poviedky, kde sa nič nedialo, vznikla nádej a vznikla na báze naivity.

Asi mi to funguje na rozkódovanie života, ale tiež na tvorbu. Paradoxne, tvorba môže byť vnímaná dosť literárne. Síce som nikdy žiadnu literatúru nenapísal, ale môj materiál nie je hlina alebo sadra, ale slová.

Do akej miery možno ovplyvnilo tvoju tvorbu to, že si otcom? A akým dieťaťom si bol ty?

Asi je to všetko prepojené. Možno som sa nad tým ešte nikdy takto nezamyslel, ale bol som dieťa, ktoré si detské nezbedy až tak nepotrebovalo vykekešiť všetky hneď naraz. Skôr som ležal v knihách a kreslil som si, vlastne také tiché dobré intelektuálne dieťa (úsmev). Čisté jedničky a takéto veci. Čítal som v knihách o rýchlych šípoch a vždy som mal pocit, že to chcem všetko zažiť. Vydžabávať si detstvo čo najdlhšie, lebo sa z toho ešte možno nepodarilo všetko vyžmýkať, v kombinácii s tým, že som veľmi rýchlo mal svoje deti. Tým pádom som ako keby rovno zo svojho detstva vhupol do detstva svojich detí.

Čiže som ďalej realizoval – vlastne som nevedel, či svoje detstvo alebo tie sny, čo chceš stihnúť a zažiť. Mať deti je to najlepšie, čo sa mi v živote stalo, bez debaty. Pritom, ak by som to mal nejak racionálne vymyslieť a pripraviť, tak by som o tom nevedel. A ešte taká pekná hudba (v kaviarni práve znie dojímavý soundtrack z Forresta Gumpa a Erik sa usmeje). Detský pohľad na svet je aj poučkovo najlepšia umelecká finta: dívať sa na svet ako mimozemšťan, ktorý práve pristál. To je veľmi dobre, lebo veci vnímaš prvýkrát, stále znova a znova.

A prirodzene tým, že mám zaujímavé deti a detstvo, a baví ma tá mnohosť pohľadu, tak ma vždy zaujímalo školstvo. Aj keď som učil na strednej škole, mal som pocit, že som tam hlavne preto, lebo ma baví sledovať, čo je to ten život, ktorý sa mi práve deje pred očami. Aj teraz na vysokej škole ma stále bavia ľudia, ktorí nie sú dospelí v tom zmysle, že ešte nemajú uzavreté názory, že toto už má byť takto a takto. Celkovo to nezbedné formovanie ma baví vo všetkých etapách, aj v zamestnaní, aj doma, aj sám o sebe.

Ako sa cítiš v tejto úlohe pedagóga na vysokej škole?

Mám rád novosť pohľadu. Na umeleckej škole dennodenne musím so študentstvom diskutovať o tom, čomu vôbec veríme, o úplne základných veciach – čo je umenie, čo sa v živote oplatí. A veci sa opakujú, každý rok tie isté otázky, niekoho by to možno už prestalo baviť, že to je zacyklenie sa v nulovom bode, no mňa ten nulový bod zaujíma najviac. Tým, že musíme všetko znova rozdiskutovať, tak aj ja si na to musím pre seba znova odpovedať.

A asi načrieť, či to máš teraz nové, či sa niečo mení…

A či to obhájim sám pred sebou a potom pred ostatnými.

Sú tam so študentami veľmi osobné vzťahy. Nemá to osnovu toho, čo chceš naučiť. Väčšinou riešia svoju prácu, svoju tému a svoje riešenie, a si v tom vlastne takisto neškolená ako ktokoľvek, čiže idete vyriešiť nejaký nový problém a chcete ho vyriešiť zase po novom, lebo to sa najviac cení.

Tvoje video a koncept Tešenie, návod na zlepšenie nálady obyvateľstva, začal kedysi rozoberať a vysmievať sa z neho jeden známejší youtuber, čo okrem mnohých pozretí pritiahlo nenávistné komentáre. Reagoval si videom, v ktorom si pokorne sľúbil, že sa polepšíš a už budeš normálny. Dotýka sa ťa, keď príde nepochopenie, alebo až hejty?

Možno to bude pôsobiť už tak starecky, ale dotýkalo sa ma to v čase, keď som sa formoval ako osobnosť a nevedel som, kto som. Ale ak teraz niečo proti hejtu robím, tak to robím pre niekoho druhého.

Našťastie neprestanem robiť svoje umenie alebo neprestanem byť akože švihnutý. Kvôli tomu, že mi to niekto povie. Ale viem si predstaviť, že plno ľudí práve v časoch, keď sa rozhoduje, či budú švihnutí alebo nie, tak sa im takéto veci stanú a oni nemajú oporu, že môžu takí ostať. Poosekávajú sa o všetky zaujímavé výhonky seba samého a zostanú vlastne takí… štandardizovaní.

Aj ja som v živote potreboval niekoho aspoň trošku alternatívneho, najviac mi dala asi pražská škola, Akadémia výtvarných umení. Tam stretneš rovnakých ako si ty a zistíš, že všetci sú úplne v poriadku a môžete takto žiť. A tým pádom, aj keď sa odsťahujem naspäť na dedinu, ktorá mi predtým vadila tým, že mi dávala pocítiť, že takto sa to teda nerobí, tak už mi to skôr pripadá milé. Zároveň mám pocit, že to musím poriešiť za každého jedného, čo sedí v tom autobuse a deje sa mu to isté. Takže aj teraz, mám 38 a dal som si zelené vlasy, a to je každý deň niečo.

Teda už si to robil s vedomím alebo aj zámerom, že to pravdepodobne bude vyvolávať reakcie?

Však práve som sa už trošku začínal nudiť, že nič už nie je, že už akože robíš všetko – už máš aj žlté nohavice, aj oranžové, a proste si už na teba všetci zvyknú, tak to musíš posunúť. Je to vtipné, už aj dedinský autobus si na mňa zvykol, čo je masaker. Keď som prvýkrát nastúpil so zelenými vlasmi, skoro mi šofér ani nepredal lístok, taký bol paf. A teraz ani brvou nemihnú. Používam autobus ako takú testovaciu zónu, je to taká vzorka, ktorá ma celoživotne aj ničila. Bol som v Nižnom Klátove od svojich 13-tich do 19-tich rokov, potom som sa odsťahoval do Prahy, a potom som si nevedel predstaviť, že sa vrátim do toho istého Klátova, do toho istého gadžibusu. Ale zistil som, že môžem, lebo so mnou podobné veci už nič nerobia. A už mám aj tú pečiatku, že to, čo som ja, tak môže byť preto, že máme plno ľudí na svete, ktorí sú takí istí a je to úplne okej.

Teraz sa práve aj poteším, lebo to je splnenie tej role. Že som si vymyslel nejakú provokatívnu rolu, na ktorú ešte stále vznikajú reakcie. Zároveň je smutné, že to isté sa deje aj LGBTI+ ľuďom a podobne, a tam to ide až do násilia, a to je… Ja prídem domov a dám si dole oblečenie alebo si ostrihám vlasy a už môžem ďalej robiť normcore. Ale plno ľudí si nemôže sňať tú vec, kvôli ktorej ich druhí ľudia šikanujú. A je mi to veľmi ľúto a aspoň takým spôsobom sa snažím posúvať hranice tej blbej normcorovosti-obyčajnosti.

Na tvojich koncertoch, kde si či už s repertoárom ako Džumelec alebo v zostave Džemiaky s detskými pesničkami, sa “šalia” všetci, dospelí aj deti. Je tam neuveriteľne dobrá energia, radosť.

Tá genéza je taká, že Džumelec pesničky vznikli najskôr pre dospelých, ale to, že som s nimi vôbec vyšiel na verejnosť je dôsledkom chvíle, keď som zistil, že si ich pospevujú moje deti, hoci som ich nikdy nikomu nepúšťal. Zistil som tak, že by to mohlo baviť aj iných. A tým, že všetky sú v podstate také denníkovité, o tom, čo žijem, skôr či neskôr sa tam dostali aj detské témy, žitie s dieťaťom a detské pozorovanie sveta, ktoré sa ti deje doma. A vznikol aj detský album Jeleň Zeleň (2015), vtedy som zistil, že sa to preklápa na tú stranu, že asi hrám viac detských koncertov ako dospelých.

Mám to mentálne ešte stále oddelené, že toto sú pesničky a koncert pre deti a toto zas pre dospelých, no niekedy zahrám pol na pol, prepašujem jednu pesničku tam a jednu tam, takže pravdepodobne divák už ani nevie, čo je čo. A práve preto sme teraz vymysleli Džemiaky, to je superskupina, nemyslím to ako superlatív, ale ako to, že sú tam ľudia z viacerých skupín. A zadali sme si, že budeme hrať pre deti. Ale zas už ani moje vlastné deti nie sú bábätkovské a témy pesničiek už sú krížom cez vekové kategórie. Teraz máme hotový album, ktorý za chvíľu vyjde, a pri ktorom by som už asi začal používať slovo rodinný. Sú to také rodinné patálie s prvkami punku, reggae, všetkého možného, diska. Ako hovoríš, ideálne by bolo, aby sa na to mohol šaliť hocikto a užíval si ten detský pohľad.

Na koncertoch robievate to, že publikum vám vymyslí tému alebo slovo, vy na mieste spravíte text piesne a hudbu, a vznikajú z toho skvelé veci. Je pre teba improvizácia dôležitý prvok?

Keď človek vystupuje sám s gitarou, tak v podstate má  – alebo ja mám  – obmedzené možnosti v tom, čo sa dá na koncerte robiť. Mám to založené na textoch, takže väčšinou je tam zaujímavé to, čo sa rozpráva, ale v podstate zvyšok je len také brnkanie a diváci sa môžu tak maximálne dívať do blba, alebo sa prinajlepšom dojímať. Chýba mi tam nejaké dobrodružstvo. A improvizácia je to najväčšie dobrodružstvo. To je naozaj ako sadnúť si na sánky a ísť dole kopcom, ktorý nepoznáš, a nevieš, či tam bude strom, či priepasť či vodopád.

A práve teraz, keď hráme aj s kapelou, alebo aj keď hrám svoj vlastný koncert, tak si prizývam dosť často aspoň Lukáša (Valkučáka). Tak, ako stíham improvizovať so slovami, nestíham až tak improvizovať aj s melódiou, ale on zatiaľ stíha rozvíjať melódiu, a tie pesničky sa dostanú do neuveriteľných miest. A sami sme prekvapení čo to je, kam sme zašli. A to je moja reakcia na koncerty nacvičené úplne do bodky, veľakrát som zažil kapely, na ktoré som chodil rád, ale na ktorých koncerty už nevládzem chodiť, lebo majú tie isté pesničky a medzi pesničkami tie isté slová. Chcel som vymyslieť spôsob, vďaka ktorému by bol koncert vždy novým dobrodružstvom.

Môj otec niekedy robil to, že sa u nás doma stretli hocijakí kamoši a začali hrať vždycky na tom, na čom hrať vôbec nevedeli. A keď niekto vedel, presunuli ho na niečo, čo neovládal, aby sa nepredvádzal. Kedykoľvek som si s niekým zaimprovizoval, pripadalo mi to, hovorím teraz bez prikrášlenia, ako najvyššia forma dialógu. Za 10 minút vieš, aký to je človek, a vieš, čo s ním môžeš zažiť a ako na seba nadväzujete. Akonáhle zoženiem ľudí, o ktorých viem, že sa s nimi dá niečo zažiť, potvrdí sa mi to, keď si zadžemujeme. To je ten zážitok. Improvizácia je slovo, ktoré vníma veľa ľudí skôr negatívne, spájajú si to so situáciou, keď niečo nevieš urobiť poriadne. Keď som mal na niektoré projekty veľmi veľa času a mohol som si ich nacvičiť do bodky, nebolo to ono. Improvizácia sa tiež dá profesionalizovať, dá sa nacvičiť. Nie v zmysle, že zahráš presne to isté, ale že si pripravená, trošku poeticky, na akýkoľvek záchvev vesmíru, ktorý v tej chvíli vieš spracovať.

Veľa ľudí sa zvykne rýchlo spochybniť a nedovoliť si preskúmať nejakú cestičku alebo fenomén, nevediac, či to aj iným príde dostatočne dôležité. Predčasne to useknú. A potom je tu taká Džura, jedna z tvojich nedávnych prác, kde si dva roky skúmal naozaj všetky spôsoby, ako sa vysporiadať s džurou v lese, presnejšie s rozhraním banskej štôlne. Je to tak, že si viac dovoľuješ aj tie prípadné slepé konce?

Kvôli tomu som utiekol k umeniu, aby som si to mohol dovoliť. Umenie skúma slepé uličky. Ale paradoxne plno vecí si aj umelci medzi sebou tak trošku zakazujú, že toto nevystavím alebo tak, aj ty sám si dopredu hovoríš, že niečo bude trápne. Moja jediná finta, ktorú som vymyslel, je, že vďaka forme prednášky, alebo forme slova, všetko to existuje iba na chvíľku a dá sa to veľmi ľahko zrušiť. Veľmi silno poviem, že to je to najvážnejšia vec na svete a hneď za tým poviem, že to je čistá blbosť, a ja chcem, aby to bolo aj aj, naraz. A aby som to mohol zotrieť ďalšou, a ďalšou a ďalšou. Som pokojne pripravený robiť aj bronzové sochy, nemám s tým žiaden problém, ale so sochou toto neurobíš, tá tam proste stojí a stojí tam v celej vážnosti, a nikdy tú vážnosť nezrušíš.

A to mi dovoľuje text a takmer neexistencia tých vecí. Takže aj tá džura bola taká. Robil som ju s tým, že ja už fakt neviem, aké mám robiť umenie a neviem, či vôbec ešte som umelec, a to si myslím vždy na začiatku každého projektu. A len nazbieraním všetkých tých nepodarkov a jedinej finty, že každú tú blbosť robím poriadne, až do konca a najviac, ako sa dá. Tak, aby som nemal pocit, že to niekto musí doriešiť ešte za mňa.

Čím je špecifický tvoj album Chvostoskoky?

Bol to môj pokus, chcel som urobiť tanečný album a zároveň na vlastnej koži precítiť nejaký fenomén, napríklad človeka, ktorý sa presťahoval na dedinu, tak teraz som, väčšinou počas korony, precítil fenomén, že dosť často príde nejaká hudba na Slovensko a niekto ju trošku poslovenčí. A objavil som nový štýl, baile funk z Brazílie, ktorý na Slovensko ešte neprišiel, a vedel som, že musí prísť. Zahral som sa na takého typického slovenského umelca, ktorý vyňura trend a snaží sa ho doviezť. Robil som to naozaj naivne a presvedčene, že takto to chcem urobiť, a zároveň som si z toho trošku robil srandu.

Až teraz, pred troma týždňami, sa mi podarilo urobiť koncert k tomuto albumu v Bratislave, kde naozaj celé publikum tancovalo. To sa väčšinou nedeje a navyše tancovali na niečo, čo bolo nedokonalé. Celý ten trend som doviezol kvôli tomu, že ma baví rytmická nedokonalosť, ktorá tam je, a ešte som ju prehlboval tým, že som to zle hral, a úplne všetci tancovali a bol som z toho natešený.

Takže to sa splnilo a podarilo, medzi tým sa ten trend doviezol sám a už sú oveľa lepší…existujú dídžeji, čo hrajú baile funk na párty. Takže to bol jeden taký výstrel, sám neviem, či budem teraz robiť viac tanečné koncerty alebo viac džemiakové. Momentálne mám pocit, akoby som mal 3 kapely: folkáč k ohňu, tanečný dídžej a Džemiaky pre deti. Je to aj dosť náročné sa z týždňa na týždeň komplet zmeniť. Na iný typ človeka. Ale zase,dobrodružstvo.

Myslíš, že to trochu pomáha aj v živote mať trochu väčšiu… uvoľnenosť?

Ak by som to veľmi veľmi zjednodušil, tak v podstate robím koncerty, ktoré sú plné chýb. A mohli by divákom spôsobiť to, že aj oni môžu mať život plný chýb a že to môže byť vďaka tomu ešte oveľa zaujímavejšie.

Zaujal ťa v poslednom čase nejaký film, kniha, hudba?

Knihy a hudba sú pre mňa najviac. Čo sa filmov týka, nemám rád tie s klišéovitými postupmi, keď viem uhádnuť, čo sa stane. Moja Veronika pozerá pokojne akékoľvek kriminálky, čokoľvek, no ja keď tam vidím nejakú krv alebo niečo, schovávam sa jej za chrbát, hodinu som z toho nešťastný, je to pre mňa veľká porcia. V knižke čítam trebárs aj krvavú vec, ale je to inak nadávkované, tam zvládnem všetko. Napríklad teraz som dočítal nádhernú knihu z knižnice od americkej spisovateľky Yaa Gyasi z Ghany, o otroctve, linka príbehu krutosti vedie krížom cez generácie, precítil som to silno.

Nie je deň bez toho, aby som si nepustil nejakú pesničku a úplne sa z nej nedojal. A nejaký tip, napríklad Bert & Friends teraz vydali nový album. Tie texty sú brutal, je to pre mňa taký ironický a dadaistický Karel Gott, aj v tom zmysle, že vie naozaj urobiť silné hity.

Z kníh som mal v poslednej dobe požičanú napríklad Kvalitný slang, kde mapujú nové slová, a mám pocit, že keby ju nespravili, tak to musím spraviť ja (smiech). A neviem, či mám byť až taký dojímavý, ale teraz, keď som bol v Bratislave kvôli výstave, bol som prepracovaný a mal som strašnú dezilúziu, či to všetko má zmysel, prečítal som si knihu Davida Fostera Wallacea Toto je voda.

Je to jeho príhovor absolventom humanitných odborov. Veľmi motivačná kniha, ktorá by ma v iných situáciách asi vôbec nedostala, ale v tej chvíli sa stal opak a pomohla mi v niečom, čo som presne v tej chvíli strašne potreboval, nepozerať na ľudí, že sú magori. Humanitné a akékoľvek vzdelanie, vrátane umeleckej školy, vlastne učí ľudí premýšľať. A to je klišé, ktoré každého uráža, však premýšľať už viem, povedia si. Ale on tam veľmi rýchlo a jednoducho zhrnul, že si môžeš vybrať, o čom chceš premýšľať, a v poslednej dobe som zistil, nielen z hľadiska politickej situácie, ako ľahko sa dostávaš do premýšľania nad ľuďmi, že sú hrozní a do takého automatického nastavenia, že ty si stred sveta a vesmíru a všetci okolo teba robia niečo zlé. V tom rozpoložení si všetko vzťahuješ k sebe a nemáš takú empatiu, že sú to vlastne trápenia druhých ľudí a možno sa tiež snažia. Chcel by som to robiť aj ja vo svojej tvorbe – a nie v zmysle nejakého sebaoblbovania, že budem falošný optimista – ale vždy si vyberať, ako o tom chcem premýšľať. V tom je možno tá pozitivita.

(S Erikom Sikorom sa zhovárala Gréta Čandová)

Autorka fotografií: Gréta Čandová