Etela Farkašová: O radosti

Priznám sa, že o radosti som ešte  nikdy nenapísala osobitný text. Niežeby sa vôbec nevyskytovala v mojich prózach, esejach či básňach, no nikdy nebola ich hlavnou, ba ani vedľajšou témou, len sa v nich tak mihla, zľahka sa ich dotkla, no nikdy sa v nich natrvalo neusádzala – na rozdiel napríklad od bolesti, súcitu, úzkosti, neistôt a obáv alebo dajme tomu od nádeje a trpezlivosti, ktorým som sa počas rokov v jednotlivých žánroch venovala viac alebo menej podrobne a ktoré si v nich nachádzali svoje trvalejšie miesto.

Uvedomila som si to až vtedy, keď ma p. Alena Zavocka oslovila s prosbou o zamyslenie nad fenoménom radosti… To zistenie ma prekvapilo a nenachádzala som pre moje nepísanie o radosti vysvetlenie, nenašla som ho ani počas písania týchto riadkov, istá som si len tým, že nešlo o zámer.

Priveľmi dobre totiž viem, že radosť je jedným z laniek, ktorými sa pútame k životu, ktoré nám dodáva silu a ak sa z rôznych dôvodov pretrhne, náš život sa stane o čosi chudobnejším, ploskejším a menej odolným voči rôznym druhom nepriazne a strasti, ktoré ho občas sprevádzajú.

Napochytro som si urobila malý privátny prieskum, otvorila som v počítači súbor čosi vyše stostranovej staro-novej novely, ktorej rozšírenú verziu som práve ukončila, a zistila som, že slovo radosť sa v nej nachádza 36 krát. Vydýchla som si, že moje texty nie sú celkom bezradostné…

Vyhľadala som kontexty, v akých sa tu radosť vyskytuje a zistila som, že v mojom príbehu o „priateľstvách padajúceho lístia“ sa vzťahuje najmä k naplneným harmonickým medziľudským vzťahom a k túžbe literárnych postáv po nich, po vzájomnom zbližovaní, k nádeji a očakávaniu, že ich momentálna situácia sa bude vyvíjať k lepšiemu a budúcnosť môže žičiť priaznivejším alternatívam.

V súvislosti s mojimi protagonistami sa radosť vzťahuje aj k tvorivej činnosti, k akémukoľvek drobnému „stvoriteľstvu“ všedného dňa, k úsiliu o rozmanité formy sebapresahovania, ale takisto k prírodnej kráse i kráse hudby či iného umenia. A nemenej k vzácnym okamihom iluminácie, v ktorých postavy akoby uvideli a pochopili skĺbenie a zmysel jednotlivých udalostí svojho života a v spleti iných životov aj jeho zmysel…

*

Pokúsila som sa vymedziť daný fenomén  per negationem: radosť ako opak smútku, clivoty, žiaľu, trúchlenia či ľútosti, ako niečo, v čom absentuje strach a úzkosť, bolesť a trápenie, beznádej až zúfalstvo. Zdá sa však, že také vymedzenie nepostačuje, chýba v ňom niečo dôležité, najdôležitejšie…

Siahla som po Wikipédii: v nej sa medziiným uvádza, že „radosť je spontánna vnútorná emocionálna reakcia na príjemnú situáciu, osobu alebo spomienku“. Nazdávam sa, že  takéto vymedzenie nezachytáva niektoré významné dimenzie radosti, pretože hoci tá je ukotvená predovšetkým v aktuálne prežívanom, resp. v spomienke na minulé prežité, jestvuje aj radosť smerujúca k budúcnosti, keď je nesmierne úzko spätá s očakávaním a nádejou, že čas, ktorý ešte príde, prinesie čosi pozitívne, prinajmenšom odhalí nové možnosti…

Spontánnosťou, myslím, nenačrieme fenoménu radosti až po samé dno, veď popri radosti okamihu, ktorá môže vznikať náhodne a prichádza nečakane, spontánne a azda i búrlivo (príjemná správa, náhly pekný zážitok, milé prekvapenie), môžeme prežívať aj radosť ako súčasť a vyústenie istého vnútorného, neraz dlhodobejšieho procesu, ako jeho nenáhodný výsledok…. Na takú radosť sa musíme vnútorne pripravovať, nažiť si na ňu a osobnostne k nej dozrievať. Pri tejto úvahe mi nemôže nenapadnúť známe Beethovenovo prevolanie „Durch Leiden Freude“, teda radosť cez utrpenie, alebo utrpením k radosti. Niet pochybností, že výrok geniálneho skladateľa vychádza z jeho vlastnej životnej empírie a potvrdzuje, že radosť, akú má na mysli, nie je vecou okamihu ani náhody, ale že cesta k nej vedie cez mnohoraké úsilia, trápenia, bolesti, strádania, že takýto druh radosti, aký poznajú napríklad umelecky tvorivé bytosti, si treba zaslúžiť, že je odmenou za vykonané či pretrpené…

*

Dalo by sa hovoriť o fyziologickej podstate radosti hraničiacej s eufóriou, ktorá sa dosahuje farmakotickými či inými prostriedkami, ale aj o mnohorakých druhoch spontánnej radosti ako o reakcii na odstránenie negatívnych situácií, stavov, pocitov a pod. Radšej sa však pristavím pri hlbokej, tichej radosti, ktorá nemá v dnešnom prirýchlom, hektickom a zahlučnenom svete veľa miesta, vytláča ju nietzscheovská hlasitá jarmočná vrava, bzukot múch agresívne dorážajúcich a narúšajúcich človeku pokojné premýšľanie, potrebný ponor do seba. Tichej radosti nežičí súčasná konzumná, na vonkajší efekt orientovaná spoločnosť, tá neraz ponúka hlučnú, duchaprázdnu zábavu, preferuje masovo organizovanú, bujaro demonštrovanú veselosť, ktorá z človeka vysáva hlbšie myšlienky aj emócie, okráda ho o schopnosť adekvátnej sebareflexie i reflexie sveta, o schopnosť porozumieť mu a ktorá má s trvácnejšou, vnútorne hlbšie podmienenou radosťou len veľmi málo spoločného…

Zažívame obdobia, keď máme k radosti (a ona k nám) bližšie, ale sú aj také, keď je od nás (a my od nej) na hony vzdialená a nám sa zdá, akoby nás dokonca zámerne alebo mimovoľne obchádzala. Nestáva sa to len v súvislosti s naším individuálnym príbehom, v ktorom sa náhle vyskytnú negatívne udalosti alebo okolnosti, ale aj s príbehom spoločnosti, ktorej sme súčasťou a napokon, s príbehom celého ľudstva, našej ľudskej civilizácie, ktorej ciele veru vyvolávajú nemálo otázok i pochybností…

*

V dnešných nesmierne zložitých, čoraz protirečivejších časoch, v časoch mnohých neistôt a ohrození nie sú zriedkavé situácie, keď sa musíme učiť hľadať a nachádzať radosť – myslím životnú radosť, radosť ako životný pocit, ktorého sa nám nedostáva… Práve v takých časoch sa musíme učiť rozvíjať v sebe schopnosť radovať sa z vlastného bytia a z jeho pozitívne aktívnej účasti na bytí ako celku, z jeho zveľaďovania. Musíme v sebe pestovať schopnosť tešiť sa z každodennosti, z naoko bezvýznamných drobností, z každého prejavu dobra, vzájomnosti, solidarity, nezištnosti, žičlivosti… Musíme sa starať o to, aby v nás taká radosť vzklíčila, aby sme ju podporovali nádejou, aby sme mobilizovali v sebe sily na jej ochranu.

Vianočný čas je azda najlepšou príležitosťou na oživovanie radosti, tej trvácnejšej, tichej, hlbokej…