Ján Kudlička (1948) je slovenský výtvarník a univerzitný profesor. Po absolvovaní štúdií na VŠVU v Bratislave sa vrátil do rodného Ružomberka, kde pôsobí dodnes. Popri pedagogickej činnosti na Katolíckej univerzite v Ružomberku sa venuje predovšetkým výtvarnej tvorbe. Má za sebou množstvo domácich aj zahraničných výstav. Spolupracoval aj na knižných výtvarno-poetických projektoch s poetkou Milou Haugovou či básnikom Jurajom Kuniakom. Už od mladosti má v jeho tvorbe dôležité miesto aj umelecké slovo. Svojím textom prispel aj do kolektívneho diela Krajina vo mne. Minulý rok vydal zbierku básní Atmosféry.

Venujete sa primárne výtvarnej tvorbe, no máte veľmi blízko aj k textovému vyjadreniu. Napokon, svedčí o tom aj vaša najnovšia básnická zbierka Atmosféry (Skalná ruža, 2019). V akom vzťahu je vizuálne a slovesné umenie vo vašej tvorbe?

Verbálna formulácia bola vždy súčasťou mojej výtvarnej tvorby už od sedemdesiatych rokov po ukončení Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Téma krajiny, ktorej sa venujem od štúdií, ma nabádala aj na slovné dopovedania témy, nálad či pocitov. Tému krajiny som vždy vnímal cez obe médiá, v posledných rokoch aj prostredníctvom hudobných asociácií. Inšpirácie a výsledok sú tak plnšie, komplexnejšie, jednotlivé roviny sa prelínajú.

Atmosféry sú literárnym dielom, napriek tomu sú presiaknuté výtvarným cítením. Vo svojich textoch využívate terminológiu výtvarného umenia, širokú paletu farieb či prácu so svetlom a geometrickými tvarmi. Majú tieto básne aj svojich „dvojníkov“ vo vašich obrazoch?

Som v prvom rade výtvarníkom, maliarom. V mojich textoch či literárnych útvaroch sa snažím identifikovať ako vizuálny tvorca sústredený na maľbu. Výrazy, ktoré používam v literatúre, naznačujú moju profesiu, zároveň vnášajú do textov isté špecifikum, charakteristiku alebo plnosť pohľadu. V mojich vnemoch je výtvarná terminológia (slovné spojenia so svetlom, tvarom, farbou, rytmom) akousi samozrejmosťou, ktorá prichádza voľne, bez kŕčov.

V poslednom desaťročí ste spolupracovali na výtvarno-poetických projektoch s Jurajom Kuniakom (Lamium album, Rosa mystica) a Milou Haugovou (Paradiso (Ricordare)). Ako prebiehal proces tvorby vašich obrazov? Inšpirovala vás konkrétna báseň alebo diela vznikli nezávisle od textu?

S básnikom Jurajom Kuniakom alebo poetkou Milou Haugovou nás spája okrem priateľstva predovšetkým téma, či to bola téma piety, Madony alebo lásky. Do týchto projektov sme vstupovali s určitou vzájomnou nezávislosťou. Sú to hlavne autorsky prežité výpovede na dané témy. Moje výtvarné stvárnenia chápem ako výtvarný sprievod, nie ilustrácie. Samozrejme, texty básnikov mám vždy pozorne načítané, snažím sa ale postrehnúť obsahovú líniu, atmosféru celej zbierky. Môžem povedať, že sprievodné diela sú výsledkom emócií po prečítaní textov, ale aj istých historicko-tradičných vplyvov v kontexte obsahu.

Spoločne s vyššie menovanými, ku ktorým sa pridali aj Rudolf Jurolek a Rastislav Biarinec, ste vydali kolektívne dielo Krajina vo mne (Verbum, 2015). Texty z vašej autorskej dielne (Krajiny pre päť zmyslov) podávajú unikátny záznam procesu inšpirácie: „Vidím a počúvam. Nedávno objavenú krajinu, ktorá je syntézou vizuálnych a hudobných znakov. Moje mentálne pochody sú odrazom takýchto asociácií z obrazu reálnej a konkrétnej krajiny.“ Čo vás priviedlo k téme krajiny? Čo vás na nej inšpiruje?

Publikácia Krajina vo mne vznikla z priateľstva, obdivu a vzájomných návštev krajiny, prírody. Je ojedinelým dielom v rámci slovenskej literatúry. Je to výber reflexií jednotlivých autorov na krajinu. Krajinu veľakrát prežívanú individuálne aj spoločne, prediskutovanú, prechodenú… Áno, sú to aj záznamy procesov inšpirácií a transkripcií.

Téma krajiny sa mi stala osudovou pravdepodobne v ranom detstve, vyrastal som v krásnej krajine v okolí Ružomberka, Liptova a Oravy. Táto téma je veľmi širokospektrálna, krajina je premenlivá, náladová, objavujem v nej isté archetypálne princípy, štruktúry, znaky. Krajinu nevnímam na povrchu, ale idem do hĺbky, do jej charakteru a pamäti, bez naratívnych súvislostí.

O vašich výtvarných dielach by sme mohli urobiť samostatný rozhovor, ale predsa by som sa pri nich ešte rád pristavil. Osobne sa mi veľmi páči cyklus obrazov Z môjho herbára, v ktorých nevšedne stvárňujete jednotlivé rastlinné druhy. Niektoré z nich už boli knižne publikované. Máte v úmysle tento cyklus predstaviť verejnosti v samostatnom knižnom projekte?

Cyklus Z môjho herbára je určitým únikom od vnímania veľkoplošnej krajiny a sústreďuje sa na fragment, na tvary kvetov, ktoré sú súčasťou krajiny, ktoré ma obklopujú, a ktoré mám veľmi rád. Sú to kompozície so záujmom o redukovaný tvar a farebnú škálu červenej a modrej. Táto téma sa objavuje aj v literárnej časti mojej tvorby, skôr ako obdiv k prostému tvaru a významnému akcentu farby. Výtvarná a literárna časť je v symbióze, vyživuje jedna druhú.

Z mimoliterárnej skutočnosti sú známe vaše priateľstvá s mnohými umelcami, spisovateľmi a básnikmi. Nachádzate okrem prírody inšpiráciu aj v literatúre? Do akej miery vás inšpirujú k tvorbe texty a básne vašich priateľov?

Priateľstvá, hlavne s ľuďmi z oblasti literatúry, sú prítomné od začiatkov mojej výtvarnej tvorby. Medzi nimi sú mnohí (napr. Ivan Laučík, Mila Haugová, Ľubomír Feldek, Ján Zambor, Juraj Kuniak, Rudolf Jurolek, Erik J. Groch alebo Petr Hruška), ktorí rozšírili môj intelektuálny rozhľad, vnímanie života, krajiny, priestoru univerza. Naučili ma najmä uvedomovať si metaforu ako výnimočný nástroj každej umeleckej tvorby. Stretnutia a rozhovory s týmito osobnosťami boli vždy príležitosťou pre nové objavy. Najviac ma naučili pochopiť vzájomnú symbiózu a prelínanie v umení. Ich postrehy mi odkryli veľakrát to, o čom som nevedel.

Aké knihy rád číta výtvarník (a básnik) Ján Kudlička?

Keďže som typ človeka, ktorý nevydrží dlho nad jednou historickou témou, románom či iným rozsiahlym útvarom, ostala mi poézia ako extrakt významových rovín, pozorovaní, pocitov s využívaním metafor a minimalistického vyjadrenia. Poéziu čítam ako osvieženie, ale aj spôsob meditácie. Sú to domáci aj svetoví autori, ktorých diela sú pre mňa sviatkom v nie každodenných, skôr vo výnimočných chvíľach.

V doslove k  Atmosféram sa objavila aj zmienka o vašich umeleckých denníkoch. Môžeme sa teda tešiť aj na ďalší literárny projekt?

Denníky sú osobitná časť mojej literárnej tvorby. Týmto spôsobom, hlavne na cestách po krajine alebo zahraničných metropolách, zachytávam neopakovateľné vnemy in situ, ktoré sú pre mňa podstatné. Je to pre mňa určitý druh dokumentácie a záznamu. Vzniklo už niekoľko autentických denníkov, napr. Egyptský denník I. a II., Pražské denníky, New-Yorský denník, Londýnsky denník, Talianske denníky, Viedenský denník a iné. Zväčša sú spojené s kultúrnymi udalosťami (operné premiéry môjho syna Borisa, návštevy syna Jána s rodinou v Prahe, kde som niekoľko rokov aj žil a tvoril, rôzne talianske pobyty s manželkou Vierou a pod.). V tomto období ich prepisujem a korigujem. Povedať, či budú neskôr vydané, je ešte priskoro. Prial by som si to.

(S Jánom Kudličkom sa zhováral Jozef Horvát)

Publikované: 11/06/2020