Jaroslava Šaková: Veľké zázraky M/malých žien

Louisa May Alcott: Malé ženy

V kánone svetovej literatúry existuje niekoľko diel, ktoré tak prenikli do nášho každodenného života, že sa stali súčasťou frazeologizmov v bežnom jazykovom prejave. Je vysoko pravdepodobné, že ste už niekoho niekedy napríklad počuli povedať o svojich dcérach: „Toto sú moje malé ženy“. A je rovnako pravdepodobné, že ste si pri tejto poznámke spomenuli na dielo americkej spisovateľky Louisy May Alcott Malé ženy vydané v roku 1868 (alebo na niektorú z verzií filmového spracovania tohto príbehu – tú z roku 2019 s Emmou Watson a Timothéem Chalametom ste už videli? Odporúčam).

Osudy rodiny Marchových začíname sledovať počas Vianoc, ktorých atmosféra je poznačená neprítomnosťou otca bojujúceho vo vojne. Alberto Manguel v Dejinách čtení charakterizoval Malé ženy ako „román z americké občanské války“ (Manguel, 2012, s. 27), čím vyzdvihol dôležitosť tejto témy v knihe a zároveň ju situoval do konkrétneho bodu na križovatke amerických dejín. Na konci prvého dielu románu sa otec rodiny pán March z vojny vráti a druhý diel túto udalosť spomína hneď na úvodnej stránke: „Od rozlúčky s rodinou Marchovcov uplynuli tri roky a za ten čas sa u nich udialo niekoľko zmien. Vojna sa skončila a pán March sa bezpečne vrátil domov“ (s. 293). Občianska vojna ako rámec prvého dielu románu určila atmosféru príbehu, hneď na začiatku mama navrhne dcéram, aby si v ten rok na Vianoce nedávali darčeky, keďže všetci prežívajú náročné obdobie: „Nemali by sme vraj míňať peniaze len tak pre potešenie, keď naši muži v armáde tak veľmi trpia“ (s. 7). Tento nápad sa síce najprv nestretne s nadšeným prijatím: „,Vianoce bez darčekov nie sú Vianoce,ʻ zahundrala Jo ležiaca na rohoži pred kozubom“ (s. 7), ale napokon sa dievčatá altruisticky rozhodnú, že namiesto seba obdarujú iba mamu. Signifikantným momentom slávenia Vianoc v tejto rodine je aj nacvičovanie vianočnej hry – Cesty pútnika. Tu treba podotknúť, že najstaršia zo sestier Margaret má na začiatku románu 16 rokov a práve hra je prvou situáciou, v ktorej sa stretávame s pomenovaním jej odstupu od mladších sestier Jo, Beth a Amy, keď povie, že o rok už s nimi hru hrať nebude, keďže už bude na takúto aktivitu pridospelá. Úvahy o tom, aké to bude – keď sa otec vráti z vojny, keď vyrastú, keď sa raz vydajú a založia si vlastné rodiny – zamestnávajú mysle dievčat tak často, až sa zdá, že sa primárne nesústreďujú na to, kým sú, ale kým sa môžu stať. Neustále premýšľajú, ako pretaviť svoj potenciál v pomoc blížnym, v niečo, za čo by bol otec po návrate z frontu na ne hrdý. Takým skutkom je nepochybne podarovanie vianočných raňajok chudobnej žene so šiestimi deťmi. V rámci morálneho odkazu knihy sa slečnám Marchovým toto dobro vráti a im zase vianočné raňajky podaruje ich sused starý pán Laurence, s ktorého vnukom Lauriem – alebo Teddym ako ho prezývajú – sa dievčence čoskoro spriatelia.

Nie je to pritom priateľstvo nerovné, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, keďže pán Laurence a Laurie sú z bohatšej vrstvy spoločnosti. Román naopak predstavuje koncept láskavostí a vzájomnej pomoci, ktorej význam je relatívny a závisí od uhla pohľadu – „Zakrátko však zistili, že on sám sa považuje za dlžníka a urobil by čokoľvek, len aby dokázal, aký je vďačný za materinské prijatie pani Marchovej, za ich veselú spoločnosť a za pohodu, ktorú v ich skromnom domove nachádza. A tak netrvalo dlho a všetci zabudli na hrdosť, začali si navzájom vymieňať láskavosti a prestali premýšľať, kto z nich dáva viac“ (s. 75). Aj keď teda Laurie zahŕňa dievčatá pozornosťou, berie ich na bály a stretáva sa s nimi vo „vyššej spoločnosti“, v skutočnosti sú slečny Marchové a ich rodinná pohoda tým, čo on sám považuje za najväčšie bohatstvo. Tento aspekt románu Malé ženy svedčí o tom, že ide o román formovania – tzv. Bildungsroman, teda typ románu charakteru, v ktorom sa „vo väčšej miere zobrazujú vnútorné, psychologické premeny hrdinu v konfrontácii s okolitým svetom“ (Harpáň, 2009, s. 225). Všetky štyri dcéry Marchové, ale takisto aj Laurie a ďalšie postavy knihy prechádzajú procesom objavovania samého seba a spoznávania skutočných životných hodnôt. U každej z postáv to zahŕňa niečo iné, unikátne, napríklad u Jo prácu na prchkosti jej povahy, čo sa prejaví v legendárnej scéne, keď Amy spálila Jo rukopis jej knihy, pretože ju s Lauriem nechceli vziať do divadla. Významnú úlohu na ceste sebarozvoja dievčat zohráva ich matka, ktorá im pripomína dôležité ponaučenia citlivým spôsobom a zároveň im dáva dostatok priestoru, aby nad všetkým uvažovali samy: „Tak vám teda poradím, aby ste si znovu naložili na chrbát svoje malé bremená. Hoci sa niekedy zdajú ťažké, sú pre nás užitočné a stávajú sa ľahšími, keď sa ich naučíme niesť“ (s. 149). V druhom diele románu (ktorý sa v samostatných vydaniach označuje názvom Dobré manželky) sa stávame svedkami toho, ako si Meg s Laurieho učiteľom pánom Brookom zakladá vlastnú rodinu a ďalej sa vyvíjajú aj osudy ostatných sestier.

Postupne sa menia ich životné roly: z Meg sa stáva vzorná manželka a matka dvojičiek spoznávajúca aj každodennú realitu manželstva a materstva, ktorú si môže skonfrontovať s romantickými predstavami zo svojej mladosti: „Boli veľmi šťastní, dokonca aj po tom, ako zistili, že iba láska na život nestačí. Meg sa nezdala Johnovi menej krásna, keď sa naňho usmievala spoza kanvice na kávu“ (s. 336). Jo hľadá rovnováhu medzi svojou túžbou stať sa uznávanou spisovateľkou a ambíciou žiť obyčajný život naplnený láskou. Po tete, ktorej dlhé roky robila spoločnosť, zdedila usadlosť, z ktorej vybuduje chlapčenskú školu, s čím jej pomôže profesor Bhaer, do ktorého sa zamilovala (ich osudy približujú ďalšie diela Louisy May Alcott pod názvami Malí muži a Veľkí muži, niekedy sa všetky štyri autorkine diela označujú za tetralógiu). Príbehy ďalších dvoch sestier poznamená tragický osud Beth a nečakaný romantický zvrat v živote Amy a Laurieho. Všetky sestry Marchové sa aj v nových životných situáciách pokúšajú uchovať si hodnoty, ktoré im boli vštepované počas detstva a dospievania. Ich životy sú plné drobných každodenných momentov, ktoré sestry dokážu svojou ľudskosťou a nezištnosťou premeniť na zázraky všedného života. Samy sebe navzájom, ale aj svojmu okoliu prežiaria všetko prežívané akousi neobyčajnou aurou láskavosti a dobra.

Keď čítame Malé ženy, zdá sa nám, že sestry Marchové aj ostatné postavy knihy naozaj spoznávame, akoby sme sa stali súčasťou ich rodiny. Louisa May Alcott nám približuje svojskú spisovateľskú metódu, v rámci ktorej otvorene a priznane pracuje s predstavami čitateľov, vďaka čomu jej písanie pôsobí živým dojmom: „Keďže čitatelia zvyčajne chcú mať predstavu o tom, ako hrdinovia knihy vyzerajú, na chvíľu sa zastavíme, aby sme si povedali pár slov o štyroch sestrách, ktoré za súmraku sedia a štrikujú pri kozube, v ktorom veselo praská oheň, zatiaľ čo vonku ticho padá decembrový sneh“ (s. 10). Dochádza dokonca ku gradácii čitateľských očakávaní: „Povahu štyroch sestier Marchových odhalíme čitateľovi v príhodnej chvíli“ (s. 11). Autorka myslí aj na možné výhrady voči téme svojho románu a reaguje na ne s ľahkosťou v úvode druhého dielu knihy takýmito slovami: „Niektorým starším čitateľom sa tento príbeh možno bude zdať príliš ,zamilovanýʻ (námietok mládeže sa vôbec neobávam). Spolu s pani Marchovou sa však pýtam: ,Čo by ste čakali, keď mám doma štyri roztopašné dievčatá a cez ulicu mladého šviháka?ʻ“ (s. 293). Samu seba nazýva pokornou kronikárkou rodiny Marchovcov, čím tematizuje pozíciu autorky diela, respektíve rozprávačky príbehu.

Aby sme lepšie pochopili zvolený špecifický uhol pohľadu a rozprávania, je potrebné si ozrejmiť kontext vzniku knihy. Louisa May sa narodila do rodiny spisovateľa, filozofa a učiteľa Amosa Bronsona Alcotta. Ten bol členom skupiny transcendentalistov vyznávajúcich ako hlavnú hodnotu prirodzené dobro človeka a prírody, ktoré je ničené spoločnosťou a jej inštitúciami. Do okruhu rodinných priateľov patril aj vedúci hnutia transcendentalistov, básnik, esejista a filozof Ralph Waldo Emerson: „Emerson opakovane zachránil Bronsona Alcotta od finančnej katastrofy a Bronsonova dcéra Louisa May Alcott sa vzdelávala v Emersonovom dome“ (Baym, 2003, s. 431). Podnetné prostredie rozhodne ovplyvnilo ambície budúcej spisovateľky, avšak román Malé ženy by neuzrel svetlo sveta, nebyť špecifickej situácie: „Vznik Malých žien predstavuje jeden z najzaujímavejších literárnych paradoxov vôbec. V roku 1867 vydavateľ Thomas Niles požiadal Louisu Alcott, aby napísala dievčenský román. Spočiatku sa zdráhala, vzhľadom na svoju chlapčenskú povahu sa nedokázala stotožniť s dievčenským svetom. S trochou zveličenia možno povedať, že jej súhlas bol ovocím vydierania, Louisin otec totiž priniesol Nilesovi svoj filozofický rukopis, no ten podmienil jeho vydanie napísaním románu pre dievčatá a mladé ženy. Louisa teda súhlasila a napísala knihu Malé ženy, v ktorej sa inšpirovala životom svojej rodiny“ (Jacečková, 2020, s. 598). Poznanie rodinného zázemia Alcottovcov a dobového kontextu nám teda umožňuje ešte viac sa vcítiť do príbehu rodiny Marchovcov a objasňuje nielen príbeh vydania knihy, ale aj autorkin špecifický prístup k forme rozprávania.

Malé ženy sú a pravdepodobne navždy ostanú jedným z najkrajších portrétov rodinného šťastia, ale aj strastí, ktoré môžu rodinu postretnúť. Kniha od svojho uvedenia na konci 19. storočia nestratila nič zo svojho čara, ba naopak, dalo by sa tvrdiť, že v dnešných pohnutých časoch je opäť viac než na mieste zamyslieť sa nad jej humanistickým posolstvom o hľadaní dobra a ľudskosti v každom človeku, ktoré je jedným z veľkých zázrakov M/malých žien.

Literatúra:
ALCOTT, Louisa May. Malé ženy. Bratislava: Ikar, 2020, 598 s.
BAYM, Nina. The Norton Anthology of American Literature. New York: W. W. Norton & Company, 2003, 2930 s.
HARPÁŇ, Michal. Teória literatúry. Bratislava: ESA, 2009, 283 s.
JACEČKOVÁ, Danka. Veľká malá žena Louisa May Alcott. In: ALCOTT, Louisa May. Malé ženy. Bratislava: Ikar, 2020, 598 s.
MANGUEL, Alberto. Dějiny čtení. Brno: Host, 2012, 464 s.