„Keď chlapci dopozerali film, zbehli po schodoch. Popred okienko spomalili, aby som ich nehrešila. Kričala som, nech nezatvárajú dvere. Nech sa mi tu vyvetrá. Bolo po šiestej, zatvárala som. Kričali „dobrú noc, teta Irenka“, odpovedala som „dobrú noc“. Vedela som, že budú hore do dvanástej, fajčiť okolo krčmy. Minule rozbili okno, keď ich Imro odháňal. Ostatní chlapi sa len smiali.“
Aj vy ste na smiech, teta Irenka. Družstvo zavreli, doma robiť nevládzete, záhrada zarastá, len hriadka pred oknom, medzi plotom a bránou, má pár aromatických kvetov. Korenisto vám od nich voňajú prsty. Myslíte, že ste krásna, myslíte, že ste gazdiná, ale tu je gazda ten, kto má sviňu, alebo aspoň králiky. Máte sliepky, budete dedine na smiech. Stará dievka, päťdesiattri rokov. S Imrom ste sa našli. Od mala ušatý, plešatý v dvadsaťpäťke. Hovorí sa mládenec, ale nikto nečakal, že sa raz ožení. Tiež ste sa s ostatnými dievkami uškŕňali, keď šiel okolo. Dievky sa uškŕňali, keď ste odišla vy. Imro bol múdrejší, nenádejal sa. Nepil, nefajčil, chlapom nestál za zmienku. Keď zavreli družstvo, bol však o krok vpredu. Po dedovi zdedil obchod, začal od ľudí vykupovať vajíčka a mlieko, chodil predávať na starom Taze do mesta, v obchode ste začala robiť vy, Irenka. Imrovi sa darilo, ďalej však žil chudobne. Ľudia začínali šíriť dohady, kde dáva peniaze, závidieť. Keď kúpil pozemok pri hrádzi, kde je piesčitá pôda, ľudia si klepali na čelo. Potom v apríli prišli štyri ávie, na korbe mali časti nejakého mohutného mechanizmu. Imro šéfoval vykladanie, trel si ruky, nervózne pobehoval okolo a usmieval sa popod fúzy, ktoré nemal. Kúpil púťovú atrakciu, nevídanú, kovovú raketu ruského typu, vysokú ako trojposchodový dom. Dole bola miestnosť s okienkom na predávanie lístkov, po točitých schodoch sa dalo vyjsť hore, kde ako v planetáriu ležali na sedadlách deti, aby si pozreli simuláciu štartu rakety, oblietanie planét, vesmírnu vojnu, pristávanie na slnku, haváriu v mori, podmorský svet a ďalšie, ktoré Imro kúpil spolu s kraksňou.
Predávala ste v obchode, teta Irenka, teraz ste dostali ponuku predávať lístky na Mesiac. Už ste nebola taká naivná, aby ste si nevšimla, že vás ženy aj tak neberú vážne. Ste stará dievka, nemáte čo stratiť. Na čas ste sa znovu stali s Imrom hlavnou témou. Ale žiaden dospelý z dediny do rakety neprišiel. Chodili deti, ktoré sa báli Imra a pubertiaci, ktorí sa smiali vám. Prestať sa báť a učiť sa vysmievať patrilo k dospievaniu. Priestor okolo rakety s farebnými žiarovkami pripomínal zábery z amerických lunaparkov stredozápadu, preto len čo chlapci dostali možnosť šoférovať auto, alebo opravili dedovu motorku, prichádzali sem fajčiť, dievčatá kolembať nohami na lávke cez hať a potom sa bozkávať s chlapcami v šere medzi plochou okolo rakety a žihľavou na začiatku kukuričného poľa. Pre chalanov sa centrum dediny presunulo od krčmy a kostola sem, tristo metrov za dedinu. Pre dievčatá to znamenalo zostať pri ochutnávaní nikotínových bozkov a cestou cez pole potme triediť pocity. Prichádzali aj deti z okolitých dedín, atrakcia patrila k letu. Chodili na tie isté filmy dokola, všetky už poznali, obľúbená bola havária v mori, hydraulika rakety chvela sedadlami. Medzičasom grafika počítačových hier na obrazovkách monitorov prekonala grafiku filmov rakety, chodilo sa do nej s nostalgiou. Imro klesol znova na úroveň dedinského truľka, vy ste zas, Irenka, definitívne pochopila, že sa nevydáte. Deti vás mali rady ako ježibabu z domu na stračej nôžke, poznala ste ich tajomstvá. Niežeby ste mlčala, nikto nepočúval. Keď ste o šiestej skončila v rakete, do deviatej ste predávala limo a kofolu, pod pultom cigarety a pivo. O deviatej prišiel Imro, celý v čiernom, len košeľu mal bielu, skontroloval vyúčtovanie, o ničom inom ako o peniazoch a tovare, čo treba doplniť, nevedel rozprávať. Ledva vám pozrel do očí. Až do toho rána.
*
„Povedala som im, nech nezavrú dvere, ale hlasy stíchli, keď sa tesnenie na dverách priklopilo k zárubni a prievan ustal. Vyšla som k nim, odchlopila ich, ale stiahlo ich späť, akoby boli na magnet. Skúsila som ešte dvakrát, stále sa zavreli. Keď som sa vracala k pokladni, koplo ma, videla som jak hodilo iskru medzi mojimi prstami a hliníkovým stolom. Pri vyúčtovaní mi vstávali a praskali vlasy. Kraksňa tu je desať rokov, vonku hučí transformátor, poviem Imrovi, nech pošle elektrikára. Bolo pred búrkou, v stánku mi vietor klepal strieškou, decká šli cez pole domov, nebolo komu predávať. Zavrela som skôr, nečakala Imra, vietor silnel, nechcela som zmoknúť. Doma som bola pred deviatou, televízor mal zlý signál, asi otočilo anténu, zavrela som kury a šla spať.
Zobudila som sa pred štvrtou. Vonku bolo jasno. Chcela som spať ďalej, ale ozval sa tresk. Starosta vravel, že zahučal dedinský rozhlas, vyhorel, aspoň mesiac potom len chrčal. Keď som šla cez dedinu k rakete, chlapi nadávali, že vypadla elektrika. Myslela som, že Imro bude mrzutý, prečo som odišla včera skôr. A v obchode sa mu bez elektriky zopsuje mäso v chladničke. Zrýchlila som. Keď som šla cez kukuricu k hati, hneď za dedinou som si na zákrute cesty všimla, že raketa tam nie je.“
Myslela ste, že omdliete. Spomenula ste si na elektrizovanie a zdalo sa vám, že ešte stále vám stoja vlasy. Do rúk a nôh vstúpila slabosť, nevedela ste sa poriadne nadýchnuť. Päťdesiat metrov pred priestranstvom parkovalo zo desať áut. Ľudia postávali, radili sa. Imro vo svojich čiernych šatách, pokrytý popolom, chodil tam a späť. Zo štvormetrových stĺpov, na ktorých boli rozvešané káble so žiarovkami, zostali najviac dvojmetrové zuhoľnatené pahýle. Kukurica do kruhu spálená, na brehu oškvŕknuté tŕstie, lávka cez vodu spadnutá do hate, jaklové schodíky k rakete zdeformované, roztavené, popol tam, kde stála, úplne biely, na mieste, kde bol stánok, jeho pôdorys z popola. Krúti sa vám hlava, Irenka, je vám do plaču, ale opanujete sa pred ľuďmi. Imrovi sa nikto neprihovorí. S ohováraním si počkajú na večer do krčmy. Trie si spánky, prechádza si dlaňou po plešine, akoby mal vlasy, je horúce doobedie, ostatní postávajú v tričkách a on si ani nezobliekol sako. Prišla polícia. Fotili, tvrdili, že raketu niekto ukradol a zvyšok podpálil. Dajú echo do zberných surovín v kraji. Treba dať trestné oznámenie na neznámeho páchateľa. Poistené to Imro nemá, kto by kradol raketu. Na popol sa prvé odvážili deti. Pod tenkou vrstvou okolo schodíkov sa kremičitý piesok zmenil na sklo. Keď Imro mlčal, policajti začali na seba pozerať, chápavo pokyvovať hlavou. Vytiahli tlačivá na trestné oznámenie. Imro povedal, že netreba. Nebude vás treba vypočúvať, teta Irenka. Bola by ste sa skryla, keby bolo kam. Policajti sadli do auta a okolo dvanástej odišli. Ľudia sa roztratili, je nedeľa, na omšu pôjdu do mesta, večer. Aj tak tu bol aj farár.
Keď ste s Imrom osameli, prišiel k vám, v ruke kúsky čierneho piesočného skla, mal ho aj vo vreckách. Chcela ste sa ospravedlniť, potešiť ho, vysvetliť, že si budete hľadať novú robotu, ale cez zovreté hrdlo vám nevyšlo nič. Chcela ste plakať, hanbila ste sa, napínala ruženec okolo ruky až praskol a do popola spadli čierne kryštálové zrnká. Prišiel k vám, obzeral sa, ale nikoho tu nebolo. Pozrel vám do očí, bola ste prekvapená, kde na to nabral odvahu, oči mu blčali a vy ste si všimla, že sa potmehúdsky usmieva, ako keď ráta peniaze. Pozeral, akoby sa chcel niečo spýtať. Nevedela ste, ako reagovať. Čakala ste, že vám vynadá, že vás tu včera hľadal, že je to vaša vina. Nezamkla ste, kľúče má on, mala ste čakať aj napriek vetru, žiadna búrka neprišla. Ale on povedal: „Odletela!“
Zrazu sa vám rozjasnilo. Zaplavil vás súcit, priam materský. Najradšej by ste ho objala a utíšila ako dieťa, zmenšil sa pred vami na batoľa, ale keď ste mu opätovala pohľad a videla, že je šťastný, že už netrpí, prikývla ste. „Však?“ potešil sa. Zohol sa a pozbieral aj zrnká ruženca, akoby to bol dôkaz a potom povedal: „Poďme“. Šli ste bok po boku do dediny. Cítila ste Imrovo napätie, roztržitosť, sama ste sa takmer tretíkrát rozplakala. V istej chvíli sa vám zdalo, že by vás najradšej chytil za ruku. Pochopila ste, že sa teší, až by tancoval. Akoby raketu kúpil preto, aby raz odletela.
*
Do konca ďalšieho týždňa predavačka v obchode dala výpoveď, aby nebola na smiech. Zamestnala sa v pokladni hypermarketu v meste. Ľudia si znova začali klepať na čelo. Deti za Imrom niekedy vykríkli „startrek“. Imro prišiel za vami domov, ponúkol vám prácu v obchode. Prvýkrát u vás bol. Čistý, oholený, znova v čiernom s bielou košeľou, pribudol čierny klobúk. Vyžaroval spokojnosť. Irenka, vy ste nikdy nebola šikovná, sama by ste sviňu a hospodárstvo nezvládla, pristala ste teda. Ľudia chodili vo voľnom čase na kozmodróm, ako začali volať priestranstvo spáleniska. Imro kúpil dva nové stánky, predával už aj langoše. Zohnal reproduktory, dal vytiahnuť lávku z vody a postaviť novú. Púšťal vážnu hudbu, čo vás prekvapilo, ale keď mladí stále naliehali, zapol Rádio Expres. Vrátila ste sa z obchodu do stánku, mala ste na to prednostné právo – bola ste posledná na mieste činu. Predavačka z mesta sa vrátila, pochopila, ktorá práca jej v dedine zabezpečí väčšiu prestíž. Dážď zmyl popol, zostalo priestranstvo bez trávy s jemným pieskom. Ľudia hrali plážový volejbal, malé deti miesili piesok lopatkami, hrabličkami a bagrami. V krčme pribudli zasvätené reči o ufo. Na hrane s vážnosťou, keď sa ktokoľvek mal vyjadriť ako to v tú noc bolo, zostalo pri vtipoch. Imro bol odvážny, bol blázon, všetci tušili, že on verí. Nevedeli v čo. Ďalej chodil do kostola. Ľudia ho sledovali ako precítene spieva a trpezlivo listuje v spevníku. Omša s ním bola slávnostnejšia. Doteraz akoby nebolo isté, či vie čítať, základnú školu dokončil v dedine, na obchodnú akadémiu chodil do mesta, nič okrem čísel ho doteraz nezaujímalo. Zmenu ste si všimla aj vy, Irenka. Videla ste ho v stánku oproti čítať Bibliu, knísajúc sa pomaly dopredu a dozadu. Poľutovala ste ho, nepohŕdala. Ani po troch mesiacoch nenarástla na kozmodróme tráva, snáď v každom dome v dedine bol kúsok piesočného skla, počula ste prváčikov hovoriť, že môžu žiť večne, ak sa stanú kyborgmi. Keď sa začalo stmievať a ľudia odišli, Imro znovu pustil svoju hudbu. Stupnice boli ťahavé, balansovali na hrane falošnosti. Mládež prichádzala v noci a namiesto rozprávania oplzlostí ležali na chladnúcej zemi a hľadeli na hviezdy. Prekvapilo vás, že poznajú súhvezdia. Imro bol pozorný, priam galantný. Peniaze rátal ďalej, ale nie tak úzkostlivo. Na jeseň vám začal dávať časť zisku aj nad rámec platu. Zo súcitom a letmým dojatím ste si uvedomila, že vám dvorí. Skôr, ako ste si večer ľahla, vo svetle uhlíkov zo sporáku sa zahľadela von oknom do tmy, alebo ste si len tak sadla k stolu, rukou zotrela omrvinky z obrusu, uvedomila ste si, že bývate v starom dome s nemoderným, ale čistým nábytkom, a po mnohých rokoch vás znova zasiahlo, že ste starnúca žena. A že v dlhom bavlnenom pyžame s natáčkami, v kúpeľni s bledomodrými kachličkami nie ste pekná. Ešte stále nie ste pekná, nebola ste a nebudete. Uvidela ste život svojich susediek a kamarátok z textilnej strednej školy, rozdiel, čo vás stále delil. Zaspávala ste stúlená do klbka, chrbtom k dverám, zahanbená, ľutujúc sa. „Imro je blázon“, opakovala ste.
*
Imro recituje Bibliu. Pozná naspamäť celé pasáže. Niekedy vám povie niečo, čo pochopil alebo naštudoval. Nevedela ste, že v starom zákone je milostná báseň. Po hebrejsky sa volá š´šíre haš´šírim. Červenala ste sa, keď vám to vravel. Lásku v nej prirovnávajú k ohňu. To prirovnanie sa vám zdalo vhodné. Imro to vravel hľadiac na roztavené schodíky a piesočné sklo v strede kozmodrómu. „Prahy dverí sa chveli od hlasu volajúceho a dom sa naplnil dymom. Priletel ku mne jeden zo serafínov, v ruke mal žeravý uhlík, čo kliešťami vzal z oltára, dotkol sa mi úst a povedal…“ Seraf je meno anjela. Znamená vzbĺknutý. Serafim, povedal so zvláštnym prízvukom, akoby si opakoval cudzie slovíčko, z ktorého ho budú skúšať. Tieto reči vás priťahovali, ale bála ste sa. Čo Imro vraví, dáva zmysel, ale súvislosti sú také prekvapivé, až znejú nepravdepodobne. Máte Imra rada ako brata, ako dieťa, za ktoré máte zodpovednosť. Bojíte sa, že sa zaľúbite?
*
Imro si kúpi mobil, má ho v dedine už vlastne každý. O mesiac dá mobil aj vám. Vraj je to služobný. Bola by ste odmietla, keby ste nebola taká zaskočená. Neviete čo s ním. Keď začne zvoniť, chápete, že volať môže len Imro. Aj keby ste vedela ako, nezdvihla by ste. Keď o niekoľko dní zvoní zas, naberiete odvahu, zdvihnete, preklínate sa za tón svojho hlasu, niekto vám ponúka na predaj bambusové ponožky, ponožky z bambusového vlákna. Nechápete. Na druhej strane pochopia, zložia. V zime ste pozerala po večeroch nemecké romantické filmy, ale nechala ste to tak. Na rozdiel od väčšiny susediek ste postrehla, že nie sú o vás. V kostole si Imro sadne k vám. Z omše nie je nič, na prijímanie nemáte odvahu ísť. Do týždňa sú v dedine reči, ani nemusí byť opravený rozhlas. Neskôr volá Imro. Pýta sa, čo treba do stánku, že je v meste, dovezie to. Rozhovor je vecný. Uľaví sa vám, treba kofolu a ľudia chcú aj hamburgery a také tie tenké hranolky, čo mladí videli v mekdonalde. Deti s bagrami neprehrabúvajú piesok, ale pristávajú a vzlietajú, akoby to boli vrtuľníky. Chlapec od susedov vás osloví mäkko „teta“, cestou cez dedinu vás pozdraví starena, čo robí kostolníčku a vy, hľadiac spoza pultu ponad piesok a sčernetý kov na rieku, pochopíte, že ste šťastná. Prestanete sa Imra báť. Všimnete si, že je ostrihaný, nemá hrubé ruky ako chlapi z dediny, za nechtami nemá špinu. Ak niečo v obchode chýba a Imro je v meste, telefonujete mu. Telefonicky so starostom dohadujete, že slávnosti výročia založenia obce budú na kozmodróme. Volá vám predavačka z obchodu v dedine, nech odkážete Imrovi, že treba dokúpiť šumienky a klobásu.
*
Začínate sa úprimne modliť. Pozeráte akčné sci-fi. Ani to vás nezaujme. Posudzujete jeho pravdivosť tým, čo vraví Imro a čo sama vidíte na kozmodróme. Autori sci-fi sa mýlia. Na jar prídu policajti, vraj v zberných surovinách čosi našli. Je to obhorené, neforemné, už aj rezané. Imro sa tvári, že kov skúma, vraví, že nevie. Policajti znechutení odídu, už určite neprídu. Imro na vás žmurkne, teta Irenka. Usmejete sa. Imro vie, že blázni? Odľahne vám. Blázon, čo vie, že blázni, nie je blázon, alebo áno? Ale Imro tajnostkárči. Vyznáva vám lásku nepriamo. Hovorí, že Boh je žiarlivý, že Kristus je ženích, čo je na vás priveľa. „Koniec sveta je radostná udalosť. Apokalypsis je slovo, čo používali, keď ženích odkryl neveste tvár. Znamená odhalenie.“ „Na staré kolená sa mám vydávať?“ Imro sa usmieva, myslí na toto, či niečo iné? Blíži sa čas, čo bude rok odkedy raketa zmizla. Imro je stále slávnostnejší. Predáva hranolky na prepálenom tuku priam obradne. „Zajtra prídem skôr. Všeličo treba pripraviť.“ vraví Imro. Kedy? O pol šiestej. Vy viete, Irenka, že Imro nebude spať celú noc. Večer, keď mu podávate kľúče, kopne vás výboj statickej elektriny. Medzi vašimi prstami ste videla malú modrú iskru. Obaja sa rozosmejete. Na svoje prekvapenie nespíte ani vy. Už nepochybujete, že bláznite tiež. Spomínate si, že ste v ženskom časopise čítala, že muži sú nad ránom roztúžení. Neviete o stúpajúcej hladine testosterónu, hanbíte sa, presviedčate sa, že dôvod bude inde, ale po polnoci vstávate, varíte čaj, potom kávu, zatemníte okná, ale vidíte, že nielen vo vašom dome sa svieti, lenže aj inde zatemnili, nech nevidno, že svietia. Pred štvrtou vychádzate z domu, vydávate sa ku kozmodrómu. Na obvode kruhu, kde nerastie tráva, vás čaká Imro. Chytí vás za ruku, obaja vykročíte k torzu schodíkov, ktoré pred východom žiarivej rannej hviezdy jemne rezonujú, takže vám to, Irenka, pripomína orientálne tóniny Imrovej hudby.

Jozef Palaščák (1984) debutoval zbierkou Básní TELOI (2009). V roku 2010 vyšla bibliofília Otec, Syn a Cudzinka a zatiaľ ostatnou zbierkou je Notácia (2014). Jeho básne boli preložené a publikované v maďarčine, angličtine, slovinčine, bosniačtine a poľštine. Píše recenzie, poviedky, je spoluautor divadelnej hry Divadla Na Peróne s názvom Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor.