Edícia Poézia vydavateľstva Skalná ruža oslavuje tento rok desiate výročie. Za dobu svojej pôsobnosti v nej vyšlo množstvo domácich aj prekladových básnických zbierok, ktoré kvalitou, zasahujúcou a komunikujúcou poetikou a v neposlednom rade špecifickou estetikou vizuálu rezonujú s čitateľmi poézie po celom Slovensku. O uplynulej dekáde sa so zakladateľom vydavateľstva, básnikom a prekladateľom, Jurajom Kuniakom zhovárala literárna vedkyňa Jana Juhásová.

 

Juraj, tento rok možno hovoriť o troch jubileách, ktoré pripomínajú tvoj multitasking na poli literatúry: 40 rokov od vydania vlastného básnického debutu Premietanie na viečka (1983), Kristove roky vydavateľstva Skalná ruža (1990), desiate výročie jeho edície Poézia (2013). V rozhovore upriamim hľadáčik na to najmladšie, pre ktoré vo veľkých rozhovoroch s Evou Urbanovou poskytnutých pre časopis Rozum (2020, 2023) zostali ešte nejaké „biele miesta“.

Edícia Poézia vznikla v čase tvojich už zabehnutých vydavateľských skúseností so Skalnou ružou, v období, keď sa dalo vydávanie básnických zbierok „vystužiť“ pravidelnou grantovou podporou. Napriek tomu, určite stálo vybudovanie serióznej, konkurencie schopnej značky značnú námahu. S akými úskaliami ste sa borili na štarte pred desiatimi rokmi? Podarilo sa vám ich všetky zdolať alebo ste museli od niektorých ambícií upustiť?

Keď si už začala s jubileami, doplním, že so Skalnou ružou som Kristove roky dovŕšil aj ja – od môjho druhého narodenia 13. júla 1990 v pohorí Pamír po zemetrasení, ktoré spôsobilo najväčšiu tragédiu v histórii alpinizmu. Túto horolezeckú kataklizmu má Skalná ruža v rodnom liste. Vydavateľstvo postupne rástlo, dospievalo, až dosiahlo 23 rokov – a vznikla edícia Poézia. Myslím, že objektívne podmienky nám priali. Najväčšie úskalia neboli okolo nás. To, čo sme chceli robiť, vzbudzovalo veľký rešpekt predovšetkým v nás samých. Nechceli sme sa len tak pohrávať. Chceli sme priniesť niečo hodnotné a pravé. Na úvod bolo treba premôcť pochybnosti o zmysluplnosti takéhoto zámeru, povzniesť sa nad skeptickú otázku – „koho dnes zaujíma poézia“ – a upevniť v sebe presvedčenie, že tak ako jurolekovsky „život je možný“, aj poézia v ňom je možná a všetko, čo si predstavujeme pod značkou EDÍCIA POÉZIA, je uskutočniteľné. Použila si výraz „pravidelná grantová podpora“. To bola vysnívaná predstava, keďže nám išlo o koncepčnú prácu, a tá ťažko nachádza živnú pôdu v príležitostných vydavateľských počinoch. Jedna vec je rozbeh, no celkom iná vec je výdrž a nad to ešte rozvoj. Od začiatku sme si zaumienili, že každým edičným činom chceme potvrdzovať nastúpenú cestu, aby edícia postupne získavala na dôveryhodnosti. Táto stratégia nás postavila na nohy. V prvých rokoch sme mali projektovú úspešnosť zhruba 50%, v ostatnom období je to takmer 100%.

–

Zámerne používam plurál, pretože edícia je špecifická tým, že v nej fungujete ako tzv. triumvirát. O edičnom pláne rozhodujú traja básnici: okrem teba sú to Erik Jakub Groch a Rudolf Jurolek. Ako fungujete pri prerozdeľovaní práce, ako v prienikových zónach?

Rudo je vedúcim redaktorom a vstupuje do vzťahov s autormi a prekladateľmi vo fáze redakčného spracovania rukopisov. Erik má na starosti grafickú úpravu, v tom návrh obálky a prebalu, zalomenie a sadzbu. Ja som editor v zmysle vydavateľ. V zahraničných vzťahoch vystupujem ako editor-in-chief. Riadim vydavateľstvo, koordinujem činnosti, vediem korešpondenciu, komunikujem so svetom, pripravujem projekty, riešim práva, kooperačné a obchodné vzťahy. To však neznamená, že karty sa nemôžu niekedy zamiešať. Stáva sa, že úlohu redaktora prijme Erik alebo sa dohodneme na redakčnej spolupráci s ideálne vhodným externým spolupracovníkom. Prienikovou zónou je tvorba edičného plánu. Tá predstavuje celkom určite najdôležitejšiu zo všetkých činností. Redakčnú radu tvoríme my traja a pracujeme s trojročným edičným plánom. Prvý rok je fixovaný, druhý je obvykle naplnený (aj keď zmeny sú ešte možné) a tretí kreujeme. Námetom sme otvorení. Prichádzajú zvonku alebo ich prináša ktokoľvek z nás. Konečný výber je úzky. Musíme sa zhodnúť jednomyseľne.

–

Členovia mnohých úspešných kapiel či iné umelecké telesá idú časom od seba, na sólovú dráhu. Ako sa vám, aj po dekáde spoločného putovania, darí budovať jednotu, dokonca rozširovať okruh redaktorov a iných spolupracovníkov, a pritom strážiť dobré meno, ktoré edícia pomerne rýchlo nadobudla? V čom si dáte „hovoriť“ do vašich predstáv od týchto ľudí zvonku?

V porovnaní s kapelami sa náš vnútorný vývoj očividne uberal opačným smerom. Ako básnici sme všetci traja solitérne typy, avšak v každom z nás sa prejavila vôľa robiť niečo spolu. Zjednotili sme sa v úsilí podieľať sa na spoločnom zámere osobným maximom. Sledujeme slovenskú básnickú scénu, relevantné literárne časopisy na Slovensku a v Čechách, dianie v najväčších svetových vydavateľstvách. Nezávisle na sebe, a potom sa o veciach rozprávame. Pri prekladových tituloch oslovujeme skúsených prekladateľov. Za určitých okolností ponúkame príležitosť talentovaným mladým prekladateľom. Potom sú tu fotografi a výtvarníci z celého sveta. Tí nám do roboty príliš hovoriť nemôžu, vo vizuále si držíme vlastnú líniu. V celkom inom postavení v kruhu spolupracovníkov sú jazykoví redaktori a prekladoví redaktori, ktorí, naopak, sú povolaní hovoriť nám do toho čo najviac. Osobitný priestor patrí autorom doslovov. V konkrétnych prípadoch sa vyskytujú konzultanti a oponenti. Konštruktívne kritické myslenie je vítané. Skrátka, usilujeme sa rozvíjať edíciu Poézia najlepšie, ako vieme a do spolupráce zapájať tých najpovolanejších. Každou knihou chceme vstupovať do literárneho života. Vyjadrím sa za seba, ale cítim to aj za nás, že azda najväčší nabíjač batérií a zjednocovateľ je radosť z práce. Tá sa dostaví vtedy, keď vidíme, že naše knihy žijú.

–

Ako je to s počtom rukopisov, ktoré dostávate do redakcie? Je ich viac ako na začiatku, alebo naopak, autori majú pred kvalitou značky rešpekt a už vás nezahlcujú textami, ktoré výrazne podliezajú latku?  

V zložke „autori“ v mojej emailovej korešpondencii evidujem momentálne okolo dvesto mien. Nemálo ich je spoza hraníc Slovenska. Niektorí poslali rukopis už viackrát. S tými, ktorí nás zaujali a pracujú na sebe, prebieha nezáväzná komunikácia. Spočiatku som sa usiloval v dobrej viere hodnotiť a radiť, dnes to už nerobím. Nehodnotím a neradím. Snažím sa „len“ vyjadriť redakčné stanovisko. Už nie sme až tak zahlcovaní textami, ktoré výrazne podliezajú latku. Pribúdajú rukopisy, ktoré by si zaslúžili vydanie. Býva nám ľúto, ak sa stane, že u nás neuspejú pre príliš úzky výber, ale to neznamená, že by nemohli vyjsť inde. Voči ich autorom sme prajní a radi registrujeme, keď si (niekedy až prekvapivo rýchlo) nachádzajú iného vydavateľa.

–

Súčasťou výročí je aj priestor na bilancovanie. Koľko knižných titulov sa vám podarilo vydať z domácej, koľko zo zahraničnej produkcie? Ktoré z nich dosiahli najväčšiu predajnosť, ktoré zabodovali v literárnych súťažiach? Ktoré zbierky boli najviac recenzované, diskutované? Pýtam sa aj preto, lebo viem, že si „sporiadaný“ vydavateľ a o týchto veciach si vedieš poctivú evidenciu.

Vezmime to lakonicky, fakticko-štatisticky: V edícii Poézia vyšlo doposiaľ 38 zväzkov, z toho Whitman a Ferenčuhová v dvoch vydaniach. Z celkového počtu 36 titulov bolo 17 prekladových a 19 pôvodnej slovenskej tvorby. Vydali sme dva debuty (Pariláková, Moravčíková) a troch nobelistov (Miłosz, Paz, Glücková). Za náročný edičný počin s významným prínosom do našej literárnej kultúry považujem prvé slovenské vydanie výberu z básnickej tvorby zakladateľa a majstra básnickej formy haiku, ktorým je Macuo Bašó. Niektorí autori, ako napríklad Mila Haugová a Erik Groch, majú v edícii Poézia dva tituly, a obidva sú vypredané. Priebežne ubúdajú na sklade staršie tituly a pribúdajú novinky. Ak to vezmem komplexne, celková „vypredanosť“ sa priebežne dlhodobo pohybuje v rozpätí 30 až 40 %. Myslím to tak, že konkrétne pri vydaní 38. titulu bolo 15 titulov už vypredaných, čo je skvelé, ale treba si dávať pozor na riziká a strážiť veľa detailov, stále rozmýšľať, ako si túto mieru udržiavať a udržať.

Recenzie a diskusie evidujem na všetky zbierky, vrece s nimi sa rozsypalo pri Imunite Márie Ferenčuhovej a Deťoch Hamelnu Dominiky Moravčíkovej (najnovšie pri zbierke Juraja Kuniaka Ako sme sa stali, čo evidujem zase ja, moderátorka rozhovoru J), ale mohol by som menovať rad ďalších mien a diel, ktoré boli tiež bohato reflektované. Viaceré knihy boli diskutované v Literárnom kvociente, naposledy básnické zbierky k bielej (Kucbelová) a Ako sme sa stali (Kuniak). Predtým, čo si pamätám, tam boli Súčasnosti (Ružičková), Druhá naivita (Groch), Deti Hamelnu (Moravčíková)… Vo všeobecnosti je pôvodná slovenská tvorba recenzovaná a diskutovaná viac ako prekladová, no ešte sa nestalo, že by nejaký titul z edície Poézia zostal bez literárno-kritickej odozvy.

Pokiaľ ide o ocenenia, evidujem napríklad tieto: M. Ferenčuhová Imunita (1. miesto v ankete Kniha roka 2016 denníka Pravda, Cena Bibliotéky, Cena Nadácie Tatrabanky), D. Podracká Paternoster (Cena Klubu nezávislých spisovateľov), D. Moravčíková Deti Hamelnu (Cena Václava Buriana, 1. miesto v ankete Kniha roka 2020 denníka Pravda, Cena Ivana Kraska, Cena Nadácie Tatrabanky), E. J. Groch viety (Cena Dominika Tatarku, Prémia Literárneho fondu), M. Haugová Z rastlinstva (Cena Nadácie Tatrabanky, prémia Klubu nezávislých spisovateľov), W. Whitman Spev o mne (preložil J. Kuniak, Prémia Literárneho fondu za preklad), O. Paz Každodenný oheň (preložil J. Zambor v jazykovej spolupráci s F. Paulovičom, 1. miesto v ankete Kniha roka 2017 denníka Pravda) a ďalšie. Za vyznamenanie grafickej podoby celej edície Poézia považujem ocenenie Najkrajšia kniha Slovenska, ktoré ako jeden z prvých reprezentantov edície dostala kniha Mariána Milčáka Hra s hadmi (2014). Rád by som na okraj poznamenal, že nemenej reflektované a oceňované sú knihy z edície Solitudo a knihy vydané mimo edície.

–

Napriek číslam spomenutým v predchádzajúcej otázke, urobme abstraktný model reprezentatívnej básnickej zbierky edície Poézia. Ako vyzerá, aké sú jej atribúty? Od ktorých ste prípadne časom upustili alebo sa otvorili aj iným riešeniam?

Ak to zaokrúhlim, zameriavame sa na vydávanie pozoruhodných zjavov súčasnej slovenskej a svetovej poézie a klasikov svetového básnictva. Redakčnej rade vydavateľstva rovnako ako o starostlivý výber titulov ide aj o ich esteticky pôsobivú výslednú knižnú podobu. Prirodzeným pendantom k fyzickým výtlačkom je ich čiastočná virtuálna prístupnosť. Kto by chcel spoznať celú edíciu Poézia, všetky tituly možno nájsť na webovej stránke vydavateľstva www.skalnaruza.com a dá sa v nich listovať ukážka. Vybrané diela vydávame ako e-knihy, to oceňujú čitatelia najmä pri vypredaných tituloch.

Z pohľadu polygrafie – vonkajšie atribúty sú tvrdá väzba s oblým chrbtom, na chrbte razba fóliou. Plátno, kapitálik a lacetku zjednocuje námornícka modrá. Prebal a vnútro sú vytlačené na kvalitných grafických papieroch. Pri voľbe písma nás viedla snaha spojiť moderné s tradičným, až starobylým. Používame digitálnu interpretáciu Adobe písma renesančného pôvodu, ktoré pred päťsto rokmi nádherne vymyslel francúzsky typograf Claude Garamond. Na prebal hľadáme kvalitnú fotografiu alebo fotografickú inštaláciu, v ostatnom čase sme sa otvorili pre istú mieru abstraktnej grafiky. Obrazový sprievod sa objaví niekedy aj vnútri. V tiráži udávame počet výtlačkov, čo nerobí už takmer nikto. Ja to považujem za korektné.

Pokiaľ ide o obsahové znaky, štandardne na prednej klope prebalu je stručná charakteristika diela. Na zadnej klope prebalu s presahom na druhú stranu postupne narastá zoznam, čo v edícii Poézia vyšlo. Vo vnútri sme pôvodne s každým dielom prinášali doslov, avšak od 25. zväzku sme pri pôvodnej slovenskej tvorbe od toho upustili – v reakcii na kritickú pripomienku jedného z vážených recenzentov, ktorého postoje a názory, aj keď vyslovené iba v náznaku, boli pre nás dôvodom na zamyslenie. Doslovy naďalej starostlivo pripravujeme pri prekladových tituloch. Ak sa ešte v budúcnosti objavia pri pôvodnej slovenskej tvorbe, bude to len vo výnimočne odôvodnených prípadoch.

–

Neviem, či mi odpovieš aj na jednu súkromnú otázku – ktoré knihy máš zo všetkých vydaných najradšej?

Každá kniha mi nejakým spôsobom prirástla k srdcu. Už len tým, že sme ju vybrali do edičného plánu, a potom som s ňou prežil celé prenatálne štádium, kým uzrela svetlo sveta. Slovenskí autori, zreťazení v poradí, ako vyšli, tvoria pestrú množinu rozmanitých poetík: Ondrejková – M. Milčák – Pariláková – Ferenčuhová – Gavura – Brůck – Podracká – Briškár – Mlynárčiková – Ružičková – Bendzák – Groch – Moravčíková – Haugová – Kuniak – Kucbelová… Teším sa z Louise Glückovej a Jima Harrisona v kvalitných prekladoch Jany Kantorovej – Bálikovej. Ak si chcem vychutnať brilantnú jazykovú čistotu, rád sa vraciam k Brečtanu Michaela Donhausera v preklade Rudolfa Juroleka alebo k Modelovému mestu Donny Stonecipher v preklade Ivany Hostovej. Mohol by som sa rozhovoriť o mojich vzťahoch k Whitmanovi a k Hassovi, ale nechcem byť príliš osobný. So záujmom odkrývam rozmanité súvzťažnosti medzi našimi autormi. Keď napríklad vezmem do rúk Miłosza, zakaždým si uvedomím, že s Hassom boli kolegami na Kalifornskej univerzite v Berkeley a Hass sa stal Miłoszovým dvorným prekladateľom do anglického jazyka. Vidím tiež prepojenia slovenských autorov so svetovými autormi, minimálne v rovine inšpiračných zdrojov. Ináč povedané, ide mi o celok so všetkými vnútornými diferenciami aj súvislosťami, o dobrý pocit z celku ako živého organizmu.

–

Keby si mal menovať jednu zo všetkých, ktorá má okrem osobitej príťažlivosti aj silný edičný príbeh?

Keď tak nad tým uvažujem, Červenokrídly drozd Jamesa Wrighta v preklade Mily Haugovej. K tejto knihe mám trošku silnejší citový vzťah, a možno z viacerých dôvodov. Pri vybavovaní práv mi pomáhal Robert Hass. Obrátil sa rovno na Farrar, Straus & Giroux – to je mimoriadne prestížne americké vydavateľstvo, ktorého autori dostávajú Pulitzerove ceny, Národné knižné ceny a Nobelove ceny. Bob (ako sa podpisoval v našej korešpondencii) napísal riaditeľovi FSG pánovi Jonathanovi Galassimu s kópiou na mňa: „Hi Jon — A Slovakian poet and editor wrote to me asking for contact info for Annie Wright…“ A on mu odpovedal: „Hi Bob! — Annie is not on email. Her address is…“ Tak som dostal poštovú adresu vdovy po Jamesovi Wrightovi Annie do NY. Všetko sme vykomunikovali, kniha vyšla a Annie dostala odo mňa autorské výtlačky. Napísala mi: „Kniha je vskutku nádherná! Som potešená, nadšená a plná radosti, že mám také skvostné vydanie. Vaše vydavateľstvo odviedlo znamenitú prácu. Papier a tlač sú elegantné, prebal je vkusný a priťahuje pozornosť. Fotografie vnútri mi vyrážajú dych; úžasne zachytávajú prírodu, zvlášť tá s trstinami, a určite vyjadrujú vzťah a lásku môjho manžela k prírode. Ďakujem a ešte raz srdečná vďaka za vydanie takejto vynikajúcej knihy.“ Uvedená citácia je z listu, ktorý Annie na pamiatku svojho manžela podpísala Mrs. James Wright.

To však nebolo všetko. Annie v knižnici Poets House v Bronxe, ktorá obsahuje 65 000 titulov poézie z celého sveta, zorganizovala uvítanie knihy do života. Koordinátor knižnice pre verejnosť a marketing Joe Fritsch mi o tom v osobitnom liste napísal: „Mnoho priaznivcov Jamesovej poézie sa zhromaždilo na slávnosti tejto knihy, ktorej výtlačok bol prijatý do našej knižnice a bude zaradený do našej on-line databázy, prístupnej verejnosti z celého sveta.“ Tiež som sa dozvedel, že kniha z vydavateľstva Skalná ruža je vôbec prvou knihou v slovenskom jazyku v ich fonde. Toto sú pohnútky skutočne pravej radosti. V takýchto chvíľach si hovorím, že sú dobré dôvody rozvíjať našu prácu ďalej.

 –

Je desiate jubileum edície nejako zohľadnené v tohtoročných vydavateľských plánoch, prípadne chystáte nejaké sprievodné podujatia?

Pripravujeme publikáciu Desať rokov edície Poézia, koncipovanú ako propagačný katalóg. Časť nákladu pribalíme k niektorej práve vychádzajúcej básnickej knihe začiatkom jesene, zbytok pôjde do vybraných kníhkupectiev a na príležitostné akcie. Erik vymyslel pekný koncept. Teším sa na to. A môžu sa tešiť aj naši autori, každý bude mať jednu stranu.

–

Aký je vzťah medzi snami spred desiatich rokov a realitou edície dnes? Udialo sa niečo, o čom ste snívať nemali ani odvahu? Kde je vo vašich víziách edícia Poézia o desať rokov? Sú to stále farebné sny, aj keď obálky vašich kníh sú zväčša čiernobiele?  

Určite by sa nám ani neprisnilo, že naša autorka Louise Glücková (Vidiecky život, 2018) dostane Nobelovu cenu za literatúru (2020). Ale spytuješ sa na štartovacie sny a dnešnú realitu. Pred desiatimi rokmi som bol ešte naplno zapriahnutý do vedenia malej telekomunikačnej firmy v Banskej Bystrici. Rudo pendloval medzi Oravou a Badenom. Erik v Uloži mal tiež rozvírený život. A vysnívali sme si edíciu! Prežili sme s ňou a ona s nami pekné, hodnotné obdobie. Nepochybne sme dnes každý inde, než sme boli vtedy. Osobne som sa presunul zo sféry podnikania a závislej činnosti do nezávislej sféry druhej kariéry. V tvorbe od debutového „premietania na viečka“ k súčasnému reflektovaniu „ako sme sa stali“. Analogicky sme sa v Skalnej ruži podľa môjho názoru posunuli od snívania k plneniu sna. Teraz žijeme náš sen. Ak sú farby v Tvojej otázke symbolom pestrosti, tak áno, obsah toho sna vyniká pestrosťou.

Budúca vízia sa opiera o súčasné poznanie. Veľmi je mi blízky názor amerického básnika Roberta Hassa – „písať tak, aby básne pripomínali svet čo najvernejšie“. O Hassovi sa hovorí, že „je študentom túžby“, toho, čo chceme a akým spôsobom by sme to mohli dosiahnuť. Druhou stranou tej istej mince je nemecky píšuci básnik Michael Donhauser, jeho ustupovanie od témy, inklinácia k tichosti a diskrétnosti, zaznamenávanie jemných zmyslových vnemov s takou vysokou jazykovou precíznosťou, že „udalosťou textov je samotná reč. Ona je to, čo sa deje.“ Mohol by som spomenúť aj iné mená (v rozpätí od Walta Whitmana po Teda Hughesa), ale netreba. Toto je povedzme niečo, čo naznačuje isté rozpätie našich súčasných hodnotových predstáv. Sem sme sa dostali a toto by sme chceli rozvíjať.

S nasmerovaním kam ďalej by nám mohla pomôcť nejaká význačná básnická osobnosť s darom vizionárskeho písania. Mám pocit, že takú osobnosť sme už objavili a komunikujem s ňou. Do konca roka vydáme jej zbierku básní Lesy atď., ktorú pre Skalnú ružu preložila Jana Kantorová – Báliková. Je to absolútne výnimočná anglická poetka Alice Oswaldová. Ako prvého zaujala Erika, robí redakciu jej knihy a pri každej príležitosti už šíri jej meno, ako aj informáciu, že na Univerzite v Oxforde je to po 300 rokoch prvá profesorka poézie ženského rodu. Na zoznámenie jedna jej myšlienka: „Všetky hlasy treba čítať ako mrmlanie rieky.“ A ešte jedna: „Každá kniha, ktorú urobím, predstavuje hranicu a potom sa presťahujem do ďalšej krajiny.“

Myslím, že čoraz nástojčivejšia otázka ľudstva (ľudí, teba, mňa) je o tom, čo je v zhode s prírodou a čo je proti nej. Oswaldovej básne sú vždy živé a zreteľné, ostražité a hlboko, fyzicky zapojené do prírodného sveta. Ona by mohla byť prísľubom, azda aj magnetkou, určujúcou ďalšiu orientáciu edície Poézia. Možno sa v Skalnej ruži do desiatich rokov podarí vydať viac jej kníh. A vedľa nej mnoho iných autorov poézie tohto druhu. Svetových aj slovenských.

V princípe pôjde stále o to isté: predmet „humanizmus“ a sloveso „humanizovať“. Pôvodne obchodný, dnes generálny riaditeľ tlačiarní TBB v Banskej Bystrici pri každej príležitosti, keď sa stretneme, (už desaťročia) opakuje: „Treba vydávať aj poéziu, aby sme sa nezvlčili.“

–