Marián Andričík (1964) je literárny vedec s hudobným vkusom a záujmom o estetiku piesňového textu. Erik Sikora(1986) alias Džumelec je vizuálny umelec a grafik s pesničkárskym vkusom. Z rôznych uhlov pohľadu hodnotili Šľahačkovú princeznú, legendárny album skupiny Prúdy zo 70. rokov, ktorý má v súčasnosti svoju divadelnú i knižnú podobu.

Máte radi šľahačku?

MA: Mám ju rád, ale nijako zvlášť ju nevyhľadávam.

ES: Áno, ako dieťa 90. rokov som považoval za vrchol bohatstva kúpiť si šľahačku v spreji a ozdobne si ju dať hoci aj na suché kornfleky. Teraz už za vrchol bohatstva považujem, keď si spravíme domácu šľahačku na domácom koláči.

Máte radi Šľahačkovú princeznú? Odkedy?

MA:V čase vyjdenia ma LP Šľahačková princezná minula, pretože o hudbu som sa začal zaujímať až neskôr, takže tak ako s viacerými ďalšími hudobnými počinmi Pavla Hammela, Prúdov a Kamila Peteraja, zoznamoval som sa s ňou spätne až v dospelosti.

ES: Šľahačkovú princeznú som pred týmto rozhovorom nepoznal, dúfam teda, že načerpám čo najviac z výhody nepoškvrneného diváka.

 

Aké sú jej najväčšie prednosti a aké má nedostatky?

MA: Keď som si ju teraz po čase pustil znova, uvedomil som si, že jej najväčšou prednosťou v porovnaní so súčasnými albumami je jej koncepčný charakter. To z nej spolu s výtvarnou podobou robí celistvý, kompozične premyslený artefakt. Charakteristiku hudby by som radšej prenechal povolanejším, zjavne však v nej cítiť napríklad inšpiráciu vtedy populárnym art-rockom, ktorý mám osobne rád. K tomu treba pridať výborné aranžmány, ako aj skvelé výkony hudobníkov.

ES: Hudba spolu s povedomím o dobe jej vzniku pre mňa znie ako zjav. Hudobná invenčnosť a komplikovanosť, aranžmá a vrstevnatosť nástrojov, rocková naliehavosť a nevybúrenosť, to všetko je tam nasádzané tak hutne, až sa to tam skoro nezmestí. Nevnímam to ako detskú rozprávkovú hudbu, ale skôr ako utajenú platformu pre rozkvitnutie slovenskej podoby bigbítu či rocku. Oddelene vnímam Pavla Hammela, vadí mi jeho spev v polohe rockového speváka.Neviem sa preniesť cez to, že to nevyspieva do výšky, šírky ani diaľky. Ale na druhej strane oceňujem jeho autorské fintičky, ktorými to nahradzuje, a tým vzniknutú rozpoznateľnosť.

Okrem hudobnej podoby máme na trhu knižnú verziu, čo hovoríte na jej vizuálnu stránku?

MA: Ilustrácie, ktoré sú dielom skúseného ilustrátora Petra Cpina, podľa mňa vhodne dopĺňajú Peterajove texty a tvoria s nimi harmonický celok. Mňa pri čítaní trocha vyrušoval zvláštny typ písma, ktorý bol použitý, ale to je vec osobného vkusu.

ES: Kniha Šľahačková princezná mi pripadá ako vyvrcholenie sna z 90. rokov, posledný záchvev zvláštneho vývoja ľudstva. Z hľadiska ilustrácie považujem Petra Cpina za schopného ilustrátora, je vidieť kresliarsku zručnosť. Avšak farby, tieňovanie a výplne plôch sa topia v priehrštiach digitálnych efektov, štetcov, farebných prechodov a tieňov, užívajúc si silou mocou všetky počítačové možnosti. Celý dojem zaklincuje grafická úprava divokým predvádzaním mnohých škaredých typov písma a nepochopiteľne výraznými modrými obláčikmi s číslami strán a názvom knihy na každej strane. Nepomôžu tomu ani lesklé strany, ani technologická vyšperkovanosť v podobe špeciálne sa lesknúceho dáždnika princeznej na obálke knihy.

Je podľa vás pesničkový text Kamila Peteraja natoľko dobrý, že obstojí aj bez hudby ako samostatná rozprávková knižka?

MA: Rozhodne áno, koniec koncov Kamil Peteraj je básnik, ktorý výrazne prispel k tomu, že texty slovenskej populárnej hudby sa od 60. rokov 20. storočia začali väčšmi približovať poézii. Výhodou tejto knižky môže byť aj to, že jedni čitatelia ju môžu vziať do rúk už predpripravení pôvodným formátom, iných zas k nemu môže doviesť. Samozrejme, že tak ako na každom texte, pôvodne určenom na spev a až sekundárne na knižné publikovanie, aj na textoch zo Šľahačkovej princeznej vidieť niektoré žánrové špecifiká piesňového textu, to však neznižuje ich kvalitu.

ES: Priznám sa, že niť príbehu som naplno pochopil až pri počúvaní albumu, v knihe mi pri prvom čítaní unikala, pravdepodobne divokosťou grafickej úpravy. Vnímal som viac jednotlivé básne ako celok. Text mi pripadá hravý a pestrý, hlavne obrazotvornosťou šľahačkových predstáv, ale príbeh ako taký mi pripadá trošku plytký alebo klasický. Rozumiem tomu, prečo by princezná mala stratiť pýchu, ale nerozumiem, aké nové hodnoty života nadobudne tým, že bude žiť so spevákom, ktorý od nej iba požaduje pranie, žehlenie a čistenie prachu z gitary.

Je pre súčasného čitateľa/poslucháča Šľahačková princezná prístupná? Alebo sú nevyhnutné opakované počúvania pre náročnosť hudobnej zložky?

MA: Prístupnosť je do značnej miery závislá od múzických dispozícií prijímateľa, no fakt, že Šľahačková princezná vyšla opakovane v reedícii na CD a nie tak dávno aj v knižnej podobe, svedčí o tom, že má čo povedať aj dnešným poslucháčom, resp. čitateľom. Potreba opakovaného počúvania môže vyplývať aj z náročnosti hudobnej zložky, ale je to aj prirodzený ľudský reflex – ak sa nám niečo páči, chceme si to púšťať stále odznova. A vždy objavíme čosi, čo sme si predtým nevšimli.

ES: Myslím si, že je ťažko prístupná, ja sám ju počúvam hlavne kvôli dobovému kontextu a s úžasom, že niečo také vtedy vzniklo. Nie je však úplne neprístupná, opakovaným počúvaním som začal mať svoje obľúbené miesta, väčšinou spojené s konkrétnou emóciou vyvolanou konkrétnym nástrojom, kúštikom melódie…

Šľahačková princezná bola únikom do rozprávky v časoch, keď nič iné neprešlo dobovou cenzúrou, vidíte v nej nejaké zašifrované posolstvá?

MA: Nemyslím si, že by „emigrácia“ viacerých umelcov do iných žánrov, trebárs do oblasti detskej literatúry v normalizačných časoch nevyhnutne musela znamenať zašifrované posolstvá. Preto by som ich tam za každú cenu nehľadal. Hoci – kto hľadá a chce nájsť, nájde. Ja byť vtedy cenzorom, neviem-neviem, či by prešla strecha z červenej papriky, o červenej trúbe ani nehovoriac.

ES: Šľahačkovú princeznú vnímam ako úspešný pokus vyrovnať sa v slovenskom kontexte s takými inšpiráciami, akými bola napríklad Žltá ponorka, britský animovaný film s Beatles. Silu tohto vplyvuvidieť nielen v hudbe, ale aj vo viacerých prejavoch slovenskej ilustrácie, a konkrétne aj na obale platne Šľahačkovej princeznej od Juraja Jakubiska.Žltá ponorka, napriek tomu, že to bola rozprávka pre dospelých, ma brutálne oslovila ako detského diváka, ovplyvnila moje vizuálne aj hudobné preferencie, a zároveň dokázala pretlmočiť jednoduché ale silné posolstvá o slobode jednotlivca versus hrôze cenzúry. V Šľahačkovej princeznej nachádzam podobný princíp vážnej a pritom rockovej rozprávky, ktorá by mohla ovplyvniť slobodné hudobné cítenie, ak by s ňou človek vyrastal, textovo pre mňa však obsahuje iba pár protirežimových žmurknutí, nie nejaké veľké presahujúce posolstvá.

 

„Vyskúšali“ ste pôsobivosť Šľahačkovej princeznej na vlastných deťoch? Aké boli reakcie?

MA: Nevyskúšal, tak ako ja som pri nej nebol v detstve objektom skúšania, no verím, že si nej prirodzene raz nájdu cestu aj sami tak, ako som si ju našiel ja. Zastávamnázor, že každé dobré dielo pre deti by malo byť zároveň dobrým dielom aj pre dospelých.

ES: Pre naše deti kniha fungovala aspoň pre sledovanie textu prstom popri počúvaní albumu. Rozprávkový album si vypočuli celý, bez protestovania a so zaujatím. Nepripadal im výrazne odlišný od iných audiorozprávok. Niť príbehu pochytili, mali aj svoju obľúbenú postavičku –  Vrabec Vševed. Pripadalo im, že hudby je tam priveľa, bolo však vidieť, že hudobná pestrosť a naliehavosť sa na nich prenáša.

(S Mariánom Andričíkom a Erikom Sikorom sa zhovárala Laura Kladeková)