Šetriť slovami sa vypláca

Hodnotené texty autorov: Dani C., Lenka F., Lukáš J.

JA
Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja  Ja
JA  JA  JA  LEN  JA  JA  JA  JA  JA  JA  LEN  A LEN  JA  JA  JA  JA  JA  NIKTO  INY  LEN  JA
JamojetúžbymojepotrebymojanenásytnosťmojestarostimojetrápeniamojepovinnostiJa
mojesnymojecielemojarozkošmojafantáziamojacnosťmojerozporymojedobréskutky
mojasnahamojadobrotamojacieľavedomosťmojapredstieranánezištnosťmôjčin
mojapremyslenáoriginalitamojefalošnécitymojeprehnanénadšeniearadosť
mojekrásneočimôjokúzľujúciúsmevmôjvkusmôjštýlmojenápady
môjtalentmojakreativitamojajedinečnosťmojeschopnosti
mojeskúsenostimojaminulosťmojapodstata
môjvesmírmôjosudmojasmrť
JA  JA PROSTE JA
ZNOVA JA
LEN JA
J – A
JA

som
bez
 vášho
záujmu
nikým

Pri prvom čítaní básní Dani C. si všimneme najskôr ich formu, ktorá pripomína experimentálne ladené texty – matematické značky, rôzna veľkosť a motívy písma, nápadné grafické odsadenie veršov (pri poslednom texte možno uvažovať o kaligrame či pokuse o vizuálnu báseň) priťahujú pozornosť a vyvolávajú isté očakávania, predovšetkým o funkčnosti zvoleného postupu. Predpokladáme, že témy básní si vyžadujú práve takéto nápadné, ozvláštňujúce stvárnenie. K využívaným básnickým prostriedkom patria kontrasty, paradoxy a gradácia, časté sú aj opakovacie štylistické figúry, ktoré majú taktiež zvyšovať naliehavosť, ale i závažnosť autorskej výpovede. Autorke sa zatiaľ nedarí nájsť mieru medzi osobným a nadosobným, spoločenské témy ju síce zaujímajú, ale v texte nedochádza k ich hlbšiemu analyzovaniu. Filozofujúce myšlienky nie sú dostatočne originálne, lyrický subjekt skĺzava k moralizovaniu a sentimentálnemu vyjadrovaniu. Autorke odporúčam vyhýbať sa zámenám, abstraktám a slovesným konštrukciám, kvôli ktorým jej texty pôsobia mechanicky, vykonštruovane a umelo. Vyhla by som sa aj doslovnosti („Chcem odložiť útrapy / Chcem zahodiť masky / Chcem pookriať city“) – pre poéziu snáď ešte viac než pre prózu platí, že v nej potrebujeme hovoriť niečím iným, teda vyjadrovať sa prostredníctvom skratiek, náznakov a obrazov, najlepšie takých, aké sme inde/u iných nečítali.

Tipy na čítanie:
Stanislav Rakús: Medzi látkou a témou. Levoča: Modrý Peter, 2011.
Rudolf Fabry: Uťaté ruky. (Edícia rewind). Košice: FACE, 2014.
Taťjana Lehenová: Cigánsky tábor. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1991.

Slabinou prozaického textu Sedím na chodbe a je mi nanič Lenky F. je stereotypné a miestami aj neuveriteľné modelovanie ženskej postavy, nejednotný štýl a klišéovité slovné formulácie. Reakcie hlavnej hrdinky v problémovej situácii (v ordinácii sa rozhoduje, či podstúpi potrat) nepôsobia autenticky, ešte problematickejšie je ich jazykové stvárnenie. Pri opise emócií tu chýba väčšia penetrancia/prienik do vnútra postavy (keď lekár pri vyšetrení mladej žene/dievčaťu navrhne nechať si snímok z ultrazvuku, zareaguje priam hororovo absurdne: „Super, budem mať aspoň pamiatku.“ Odhliadnuc od porovnania situácie v každodennom živote, takáto reakcia nezapadá ani do celkovej koncepcie textu, pretože svojou tonalitou narúša atmosféru nepohodlia a zmätenosti, ktorú autorka kreuje celkom vierohodne – postava si kladie množstvo otázok, v jedinej chvíli sa v nej objavuje niekoľko protichodných pocitov a pod.). Namiesto priameho opisu jej prežívania si text žiada iné výpovedné stratégie a využitie takých prostriedkov, ktoré by vyjadrili emócie nepriamo, prostredníctvom obrazu, nedopovedania, gest, posunkov, ticha či mlčania. Verbalizovanie emócií je častým problémom textov mladých autorov, najmä pri vysokých témach, kde býva sprevádzané neoriginálnymi, ošúchanými slovnými zvratmi, napr. „A pritom idem zabiť svoje dieťa. Splodené z lásky a vášne.“, „V sterilnom svetle ordinácie sa mi tá láska už nezdá taká presvedčivá a vášeň taká horúca.“. Niektoré časti textu vyznievajú nechcene komicky („,Tichá‘ zavolala sestra moje meno a ja som sa vyplašene postavila.“), iné príliš zjednodušujúco a naivne („Mala by som utiecť, porozmýšľať, pouvažovať a nie takto, že hŕr a hneď na potrat.“). Autorka sa vysokú tému usiluje vyvážiť nízkymi motívmi a civilným jazykom. Vedľa vydarených miest (využitie detskej riekanky v súvislosti s premenou vnímania postavy spojenou s túžbou nechať si dieťa), jej snahu maria nepravdepodobné reakcie postavy, napríklad: „Mala by som ísť domov. Žalúdok protestuje. Špinavý vlak, tri-krát prestupovať, dych a pot v autobusoch. Ale čo si mám stopnúť helikoptéru?“ a myšlienkový stereotyp („Chlapi si to užijú a my si to odserieme.“; „keď som prišla na svet, tatko opil celú dedinu. V potravinách nakúpil fľaše a pred obchodom častoval všetkých do radu.“). Autorke odporúčam spracúvať bežnejšie témy, pri ktorých sa minimalizuje riziko neoriginálneho spracovania a pokúsiť sa o dôslednejšie a vierohodnejšie modelovanie svojich postáv. V budúcnosti by som sa vyhla rozprávaniu v prvej osobe, ktoré zvádza na jednej strane k sentimentalite, na druhej k násilnému úsiliu o odosobnenie sa (napríklad v potrebe vyjadrovať sa silene rebelantsky) a sústredila by som sa na funkčnosť zvoleného jazyka (aj slovníka postáv) a opodstatnenosť dialógov. Rozpoznávacím znakom každého kvalitného autora aj autorky je nezameniteľný štýl, preto povzbudzujem Lenku F. v hľadaní vlastného, autentického spôsobu vypovedania.

Tipy na čítanie:
Monika Kompaníková: Miesto pre samotu. Levice: K. K. Bagala (L. C. A. Publishers Group), 2003
Ivana Dobrakovová: Toxo. Bratislava: Marenčin PT, 2013.
Filmové tipy:
J. Reitman: Juno (2007)

Historická próza Steny kriku Lukáša J. sa žánrovo približuje hororu. Autor venuje značnú pozornosť rozvíjaniu zápletky, pre ktorú sú charakteristické filozofujúce, viac-menej moralizujúce komentáre vedľajších postáv o dôležitosti viery aj o podstate a zmysle náboženstva; a opisu cesty hlavného hrdinu na panstvo, kde by osamote premýšľal s cieľom nájsť vlastné riešenie („Snaha vypracovať nejaký názor, pričom som musel brať do úvahy pre a proti všetkých možných náboženstiev, so sebou prinášala nutnosť všetko vypísať a premyslieť.“). Najväčším nedostatkom textu je neprimeranosť v tvarovaní problému. Pohnútky v konaní postavy nie sú dostatočne motivované, nedochádza ani k jej hlbšej psychologizácii – premene hlavného hrdinu nepredchádza dostatočný vývin, to podstatné sa udeje náhle, po absurdnom zážitku, s ktorým sa ďalej adekvátne nevyrovnáva, ani ho nepotrebuje analyzovať. Scéna, ktorú možno označiť za hororovú – v noci sa mu zjavujú preludy veriacich „priateľov“, ktoré postupne „ožívajú“ („Či to bolo oťapením mysle pre vydýchaný vzduch, neviem, ale nedokážem prijať skutočnosť, že steny temnice na mňa začali vyhadzovať telá.“) – zlyháva v budovaní napätia a tajomstva. Autorovi odporúčam popracovať na zvyšovaní miery entropie, nedopovedanosti, v jeho textoch, venovať väčší priestor náznakom, ktoré by čitateľa postupne privádzali k odhaleniu pointy. Hoci sa autor pohybuje v rámcoch populárnej a žánrovej literatúry, verím, že skúsenosť s inými typmi textov by obohatila jeho čitateľský zážitok a mohla slúžiť ako inšpirácia k ďalšiemu písaniu.

Tipy na čítanie:

Henri Bosco: Měsíční pahorek v dlani. Praha: Odeon, 1987.
poviedky a romány E. A. Poea či A. Hitchcocka
Filmové tipy:
N. Sokurov: Faust (2011)

Texty hodnotí Katarína Hrabčáková