Stanislava Sivčová: Na pomedzí ženského románu a literatúry faktu. Denisa Fulmeková: Konvália

Denisa Fulmeková je viacdomá autorka, ktorej tvorba spadá do literárnej aj mediálnej oblasti, nakoľko je tiež redaktorkou ženských či ezoterických časopisov. Niektoré jej diela tendujú k umeleckej literatúre, najmä vďaka ironickej dištancii od modelovanej témy, napríklad Klebetromán (2004), vydaný spolu s Petrom Macsovszkým, či poviedka v antológii Sex po slovensky. Dvojpohlavná antológia o sexe (2004), no najmä zbierka poézie Som takmer preč (2004). Fulmeková je však tiež známa ako autorka ženských románov, napríklad Dve čiarky nádeje (2007), Topánky z papiera (2009), Materská (2012) atď. či ezoterickej literatúry, Tarot. 78 krokov k tvorivejšiemu životu (2008) či Magická sila bylín (2014). V ostatných rokoch je jej presah ešte väčší, v nateraz posledných dvoch dielach Konvália. Príbeh zakázanej lásky Rudolfa Dilonga (2016) a Doktor Mráz (2018) objavujeme aj prvky literatúry faktu.

Predmetom tejto analýzy je Fulmekovej román Konvália, ktorý sa dostal do finále súťaže Anasoft litera 2017 a svojím (nielen) žánrovým presahom sa ocitá na pomedzí populárnej, umeleckej, no aj vecnej literatúry.

Román má viacero línií, prvú z nich tvorí príbeh lásky Rudolfa Dilonga, františkánskeho kňaza a významného autora katolíckej moderny, jeho života počas vojny doma i v zahraničí. Táto línia je prezentovaná vo forme denníkových zápiskov, básní, no predovšetkým osobnej korešpondencie medzi Dilongom a Valériou Reiszovou. Druhú líniu tvorí autobiografická narácia, z ktorej sa dozvedáme, že Fulmeková je vnučkou Reiszovej a Dilonga. Dané dielo nemožno zaradiť do jedného žánru, nakoľko sa v ňom stretávajú aspoň dva útvary – biografia a ženský román.[1] Hybridizáciu možno pozorovať aj v druhom spomínanom žánri, keďže Fulmekovej text narúša schémy preň príznačné, čím sa dostáva do strednej literárnej roviny, v ktorej pozorujeme aj prítomnosť znakov a postupov umeleckej literatúry.

Práca s faktami v literárnom diele môže mať rôzne formy (spomeňme aspoň denníky, listy, memoáre, biografie či autobiografie). Pavol Štubňa (2017) rozlišuje dve základné a najčastejšie modality prezentácie životného príbehu – pamäti (memoáre) a biograficky inšpirovanú literárnu fikciu (skrátene biografická fikcia či biografia). Objektívna práca s faktami je v biografickej fikcii nahradená selekciou istých životných príbehov, v ktorých sa kladie dôraz nie na čo najpravdivejšie a najobjektívnejšie zobrazenie, ale na dej a špecifické dramatické momenty zo života, ktoré sú fikcionalizované. Román Konvália nemôžeme jednoznačne zaradiť ani k memoárom, ani k biografickej fikcii, ide o hybrid oboch, tzv. metabiografiu – biografiu významnej osobnosti podanú z pohľadu inej osoby, vnučky R. Dilonga, ktorá jeho životný príbeh literarizuje. V texte tak síce pozorujeme pokus o objektívne spracovanie faktov, no aj osobnostné zaangažovanie a nemožnosť dištancie či pravdivého videnia danej témy: „Fakt, že mám so svojimi hrdinami spoločné gény, ma zaväzuje, ba až zväzuje. Núti ma totiž buď k horlivému dištancovaniu sa od skutočnosti, že som súčasťou tohto príbehu, alebo k urputnému domýšľaniu, čo presne povedali a cítili ľudia, o ktorých idem písať. No ani pri všetkej snahe moje rozprávanie určite nebude a ani nemôže byť objektívne.“ (Fulmeková, 2016, s. 7).

Z hľadiska literatúry faktu je dôležitý a smerodajný ani nie tak výber údajov, ako ich spracovanie a výber štylistických prostriedkov, ktoré predurčujú, ako sa dielo bude čítať: „Okrem výberu faktov zohľadňuje autobiografický autor dôsledne aj výber štylistických prostriedkov. Ten môže v konečnom dôsledku napomôcť definovať cieľovú skupinu čitateľov. Podľa niektorých literárnych vedcov je autorov spôsob výberu a sprostredkovania podávaných informácií dôležitejší než samotné fakty a udalosti opisované v príbehu.“ (Štubňa, 2017, s. 179). Nakoľko sa autorka sústreďuje na emocionálne spracovanie príbehu lásky, čo je najširšia definícia ženského románu, v našej analýze vnímame Konváliu ako ženský román, ktorý pracuje s historickými faktami a ktorý tvarovaním témy presahuje do strednej literárnej roviny. Pre ženský román je dôležitý príbeh lásky medzi protagonistkou a mužom jej života, postavy majú isté, až stereotypne vymedzené role.[2] Základným a prvým kompozičným prvkom je sklamanie hlavnej postavy, ktoré je naznačené v úvode, a ktoré ju (alebo inú, jej blízku postavu) núti rekonštruovať príbeh lásky a partnerských relácií s otázkou, prečo sa jej vzťah nevydaril (Štubňa, 2017). Tento impulz sa v diele Konvália nachádza hneď na začiatku, keď sa narátorka zamýšľa nad tajomstvom života jej babky, Valérie Reiszovej: „A tak sa neprestajne vraciam k príbehu, a hoci v ňom nachádzam miesta, ktoré nemám osvetlené, primkýnam sa k rodinnej histórii ako k niečomu fundamentálnemu a posilňujúcemu. Možno aj preto si už mesiace lámem hlavu, ako čo najlepšie a najpresnejšie rozpovedať svoju verziu jej života. Viem, že tajomstvo z mladosti opatrovala ako vzácnu relikviu, ale chvíľami hádam aj preklínala jeho ťarchu.“ (Fulmeková, 2016, s. 8).

Hlavnou postavou diela Konvália je teda Valéria Reiszová, narodená v medzivojnovom období, dcéra židovských rodičov, ktorí vlastnia hostinec v Malackách. Autorka tvaruje protagonistku v intenciách daného žánru, teda využíva najmä jej idealizáciu. Hoci sa ženská postava výrazne neodlišuje od priemeru, ba pochádza zo strednej či nižšej spoločenskej vrstvy a chudobných pomerov (archetyp Popolušky), výnimočnou ju robí práve láska, ktorú prežíva. Na osobitosť Valérie poukazuje už jej uvedenie narátorkou, podobne i fakt, že stará mama predpovedá starším manželom Reiszovým, že sa im narodí dcéra. Do jej života už od začiatku vstupuje osud či vyššia sila: „Keď z ničoho nič praskne džbán, zahniezdi sa zvláštny nepokoj aj v človeku, ktorý nie je zvlášť poverčivý. Mária Reiszová držala v rukách prasknutú nádobu a okamžite jej zišlo na um, že musí vycestovať za svojou matkou do Bratislavy. Niečo sa stalo. A intuícia ju neklamala. S mamou bolo zle, ako sa vraví – ležala na smrteľnej posteli. ,Čosi by som ti chcela povedať, Mariška,‘ chytila ju mama jemne za predlaktie. ,Mohli by ste mať s Hermanom ešte jedno dieťa. Uvidíš, bude to dievčatko…‘“ (Fulmeková, 2016, s. 10). Predurčenosť či fatálnosť môžeme pozorovať aj na širšej ploche ako na samotnom ľúbostnom príbehu: Valéria je Židovkou, ktorá sa narodila v predvojnovom období, spoločenské, veľké dejiny národa výrazne ovplyvnia jej život a znemožnia jej vzťah s milovaným mužom. Predurčenosť sociálneho statusu, ktorý znemožňuje lásku, je príznačná pre klasický ženský román z obdobia 18. – 19. storočia, i keď postupne sa situácia v ženskom románe mení a spoločenské okolnosti viac nebránia realizácii zväzku dvoch ľudí, čo súvisí aj so zmenou spoločenských pomerov a postavenia ženy v spoločnosti.

V súvislosti s idealizáciou hlavnej postavy môžeme tiež pozorovať jej vývin či prerod. Valéria sa z bezstarostného dievčaťa mení pod vplyvom okolností na zrelú ženu, ktorá sa v závere stáva vzorom pre svoju vnučku. Protagonistka je v danom žánri vždy aktívna, sebavedomá, silná, vedomá svojej hodnoty, čím je príkladom aj pre iné ženské postavy či čitateľky. Prerod hrdinky pod vplyvom Valérie môžeme pozorovať v druhej línii Konválie, tematizujúcej príbeh jej vnučky, autobiografickej narátorky románu. Valéria je pre ňu nielen obrazom láskavej a dobrej babky, ale tiež človekom, ktorý zmenil jej život: „Či nebude znieť banálne, že mi ako dievčine vlievala ženskú sebadôveru? Nebude frázou, ak poviem, že mala dar humoru a zmysel pre sebairóniu? Od môjho útleho detstva sme sa vedeli rozprávať dlhé hodiny a ona ma nikdy nepodcenila len preto, že som dieťa.“ (Fulmeková, 2016, s. 121-122). Ženské postavy majú v ženskom románe pozitívny vzťah (s výnimkou rivaliek v láske), sú to spriaznené duše, priateľky či „sestry v ženskosti“ (Martuszewska, 2014). Dobré relácie má v Konválii aj Valéria s dcérou Dagmar: „Ony dve (Valéria a Dagmar – pozn. S. S.) mali svoj naoko zašifrovaný jazyk, ale to by som nemohla byť z ich krvi, aby som ho veľmi nerozkódovala.“ (tamže, s. 119).

Rodová stereotypnosť, schematickosť a archetypovosť sa v ženskom románe uplatňuje aj pri tvarovaní mužských postáv. Ak ženské postavy vieme priradiť k istým (stereo)typom, najčastejšie v krajnej opozícii anjel – démon, mužské postavy taktiež zapadajú do istých schém. A. Martuszewska vo svojej knihe analyzujúcej schému ženského románu Architektonika literackiego romansu (2014) rozlišuje základné typy ako démon, héros, kráľ, rival a v súčasných ženských románoch aj celebrita či tzv. alfa samec. Pre väčšinu ženských románov je typický ľúbostný trojuholník, prípadne štvoruholník, determinujúci aj stratifikáciu a schematickosť postáv v románe. V Konválii na prvý pohľad ide o ľúbostný trojuholník (láska dvoch mužov a jednej ženy), no nie je typický. Mohli by sme ho skôr označiť za sujet ženy a dvoch mužov, nakoľko po skončení vojny sa menia politické pomery na Slovensku, Rudolf Dilong je nútený odísť do zahraničia z dôvodu možného prenasledovania či uväznenia, opúšťa Valériu a ich dcéru Dagmar. Po sklamaní v láske vstupuje do života Valérie a jej dcéry nový muž, Jozef Krivda, ktorý sa stáva jej manželom, náhradným otcom pre Dagmar a neskôr aj pre ich syna Ivana. Valéria sa teda medzi mužmi nerozhoduje, každého z nich má rada iným spôsobom a svojmu manželovi ostáva verná, preto sa schéma ľúbostného trojuholníka istým spôsobom nedodržiava.

Hlavná mužská postava (Rudolfa Dilonga) je v texte vykreslená ako charizmatický, trochu romantický či sentimentálny muž s hlbokými čiernymi očami a dušou básnika, bohém na motorke s vnútornou vášňou, no aj tragickým životným pocitom a smútkom. Ten vyplýva z jeho povolania, keďže je františkánsky kňaz, ktorý sa napriek záľube v pekných ženách, poetkách, nikdy nebude môcť oženiť či naplno oddať ľúbostnému vzťahu či rodine: „Toľko neznabohov rodí detí a vychováva ich pre peklo, a my najpravovernejší nesmieme dať životy deťom a vychovať ich pre kráľovstvo Božie. Nech skape pravda moja i život môj, niet východiska!“ (Fulmeková, 2016, s. 34). Dilongova trudnomyseľnosť či smútok súvisia tiež s citlivou básnickou náturou a osudom exulanta: „Je umelcom, ktorý sa bude pre svoje verše súžiť do úmoru. Bolesť je jeho paralelným dýchaním a pocit smútku a nepochopenia bude jeho daňou za talent a osudovou črtou jeho povahy. Aj keď naňho budú spomínať ako na podmanivého búrliváka či družného spoločníka, ktorý je prirodzenou dušou každej spoločnosti, i tak mu ako najtesnejšie družky prischnú samota a odlúčenosť.“ (tamže, s. 21). Z hľadiska stereotypov postáv v ženskom románe Dilong predstavuje kombináciu oboch základných typov, je anjelom aj démonom, nakoľko Valériu a ich dcéru miluje, no zároveň ich opúšťa a jeho povesť ako básnika Slovenského štátu je pokrivená. Prelínanie dvoch stereotypov v jednej postave v súčasnom ženskom románe nie je nezvyčajné a nedá sa vnímať ako porušenie schém, nakoľko v priebehu vývoja tohto žánru oba základné typy splývajú do jednej postavy, čím sa jej obraz zreálňuje (Martuszewska, 2014): „Pre mňa Dilongov obraz nemusí byť posvätný, naopak, slabosti a chyby ho predsa vždy poľudšťovali. […] Mne sú zavše sympatickí aj hrdinovia, pri ktorých nie je jednoznačné, či sú záporní alebo naopak kladní.“ (Fulmeková, 2016, s. 73). Dilong teda v románe nie je idealizovaný ako Valéria či Jozef Krivda, realistické tvarovanie vnímame ako úsilie autorky povedať niečo viac o živote Dilonga, ako o ňom uvádzajú doteraz známe zdroje.

Ďalším kompozičným prvkom ženského románu je opis prvého stretnutia, ktoré je zväčša fatálne pre obe postavy a ktoré v nich rodí lásku alebo naopak vzájomnú antipatiu, ktorá sa však napokon premení v lásku (Martuszewska, 2014). V pomyselnej prvej časti sú uplatnené všetky kompozičné postupy daného žánru, po nastolení problémovej situácie, charakteristike hlavných postáv nasleduje ich prvé stretnutie, na základe ktorého vzniká ľúbostný vzťah: „Malacký rodák Ľudo Zúbek prednesie stať o slovenskej literatúre a po ňom recituje svoje verše Dilong. Miestnosťou sa nesie jeho patetický, pôsobivý prednes, ktorý ju uchvacuje. Píše nielen silnú, oduševnenú poéziu, ale je aj veľký fešák! Na krátku chvíľu sa jeden druhému zadívajú do očí. Ešte nevedia, že pohľad toho druhého ani jeden z nich do konca života spred svojho vnútorného zraku nevymaže.“ (Fulmeková, 2016, s. 19).

Autorka neopisuje spoločné momenty či stretnutia zamilovanej dvojice na veľkom priestore, spomenú sa tu len ich tajné schôdzky pri vymieňaní kníh či spoločné výlety na motorke. V klasickom ženskom románe dôležitú úlohu zohráva aj priestor, ktorý je symbolický. Miestom spoločného šťastia je pre obe postavy dom na Letnej ulici, v ktorom prežívajú až do Dilongovho odchodu šťastné chvíle; Valériiným domovom ostáva aj po svadbe s Jozefom Krivdom, stáva sa rodinným hniezdom: „Odrazu si uvedomím, ako chatrne je obalený tento domček. A s akou vrúcnou a úpornou snahou ho jeho obyvateľka obháčkovala, obštrikovala a pokryla koberčekmi a pokrovcami, aby pôsobil mäkko, vystlane a vyzdobene ako dávny rozprávkový palác jej detstva vo Viedni.“ (tamže, s. 14). Ikonickosť domu ako priestoru rodinného hniezda, miesta, kde sa písala rodinná história, sa potvrdzuje niekoľkokrát v texte. Dopĺňa ho tiež fotografia Dilonga, Valérie a ich dcéry, na ktorej sa všetci a dívajú von oknom z ich domu. Tento znak potvrdzuje aj označenie súpisného čísla domu, ktorý sa nachádzal na adrese Letná 12.

V ženských románoch zohráva špecifickú úlohu i priestor prírody, ktorý symbolizuje lásku medzi hlavnými postavami, ktorí v nej prežívajú svoje najkrajšie chvíle: „,Zajtra, t. j. vo štvrtok, ak nebude lejak, prídem do levárskych lesov presne o pol tretej. Myslím že nejakú hodinku rada stráviš v krásnej jesennej prírode. Príď, moja drahá, určite. Bozkáva Dušan.‘ A dátum 9. október 1940. Možno tak sa dá opísať láska. Z jedinej pohľadnice.“ (Fulmeková, 2016, s. 29). Rovnako je dôležitý motív kvetov ako symbolu lásky. Konvália je pomenovanie, ktorým Dilong v svojej básni oslovuje Valériu, no je tiež názvom celej knihy. Konvália je archaické pomenovanie konvalinky, ktorá je symbolom lásky, čistoty, pokory, no aj smútku.

Láska je v ženských románoch idealizovaná, vykreslená ako najvyšší princíp, ktorý dáva životu zmysel, naplnenie, nádej, fatálne mení postavy a ich životy (Štubňa, 2017). V Konválii láska k Dilongovi zachráni život Valérii a jej dcére, keďže zrejme vďaka jeho intervencii u Jozefa Tisa dostáva ona a neskôr aj jej brat prezidentskú výnimku: „V článku Hlboko utajená spomienka o tom samotná Valéria píše: ,Vybral sa vtedy za prezidentom Tisom a bez obalu mu povedal: ,Moja milá čaká dieťa.‘ Vravel to nielen ako prosebník najvyššiemu štátnemu predstaviteľovi, ale aj ako kňaz kňazovi. ,Nemôžete dopustiť takú hanbu, aby ju deportovali.‘ Tiso, ku ktorému Dilong nemal najhlbší vzťah, mu napokon vyhovel.‘ (Zároveň musím doložiť, že zmienku o prezidentskej výnimke udelenej menovite Valérii Reiszovej som v dokumentoch náležiacich k obdobiu slovenského vojnového štátu nenašla. Na súpise malackých Židov figuruje iba fakt, že bola pokrstená pred 14. marcom 1939).“ (Fulmeková, 2016, s. 35). Láska sa tu chápe ako ahistorická hodnota, čas v nej nehrá rolu, je trvalo prítomná, nezničí ju ani jej tragická naplnenosť, neprítomnosť či smrť druhej osoby. Narátorka v tomto smere rozpráva príbeh svojej starej mamy z minulosti, ale ten je vďaka svojmu posolstvu o sile lásky univerzálny, aktuálny aj pre súčasného čitateľa. Pri jej tvarovaní tak dochádza k sakralizácii, idealizácii a v konečnom dôsledku aj patetickosti: „Píše mi brat a pýta sa ma, či už píšem tú knihu, v ktorej sa na pozadí veľkých dejinných jatiek odohráva príbeh dvoch romantizujúcich blbečkov.‘ Naštvem sa a spýtam sa ho, či nikdy nebol zamilovaný. Ako si dovoľuje použiť slovo blbečkovia? Odpíše, že bol, a dodá: ,Tiež som zakaždým bol aj romantizujúcim blbečkom. Ty si to zakúšala inak?‘ Pridá smajlík. ,Lásku nemôžeš zhadzovať,‘ oponujem mu v obave, aby s ním náhodou moja skeptická časť nesúhlasila. A ešte radšej by som ho vyzvala, aby svoje slová okamžite odvolal.“ (tamže, s. 20-21). Idealizácia lásky v Konválii súvisí jednak s používaním archetypov v populárnej literatúre, ktoré čitateľa uisťujú, že svet sa v priebehu času až tak nemení (Martuszewska, 2014), jeho hodnoty a princípy sú stále, no je podmienená i terapeutickou funkciou ženského románu.

Čas v ženskom románe neplynie lineárne, ale akoby bol rozčlenený na etapy. Autori ženských románov zámerne vynechávajú nudné, všedné udalosti zo života postáv a svoju pozornosť upriamujú na tie momenty, ktoré sú dramatické a pre príbeh lásky dôležité, t. j. zobrazujú prekážky vzťahu, rozluku partnerov, ich utrpenie, prekonanie prekážok a šťastný koniec, ktorým je zvyčajne uzavretie manželského zväzku (Martuszewska, 2014). V tomto diele sa prekážky vzťahu Rudolfa Dilonga a Valérie Reiszovej netýkajú vnútorného nastavenia postáv ako vo väčšine ženských románov, ich charakter je vonkajší, súvisia totiž s dejinnými udalosťami na Slovensku počas druhej svetovej vojny a po nej. A. Martuszewska uvažuje o tom, že ak sa v súčasnom ženskom románe vyskytujú vonkajšie prekážky vzťahu, ak spoločenský vývoj zasahuje do životov hlavných postáv, už nejde o typickú populárnu literatúru, ale o dielo, ktoré sa nachádza v strednej literárnej rovine. Preto prítomnosť historických či spoločenských tém, ktoré sú v diele problematizované, širšie a hlbšie rozvinuté a majú vplyv na osud postáv, môžeme označiť za postup umeleckej literatúry (Martuszewska, 2014). Didaktická funkcia populárnej literatúry sa vďaka problematizácii či ironizácii historickej témy postupne mení na funkciu poznávaciu umeleckej literatúry, dielo má byť dokumentom o živote v konkrétnej dobe, vďaka ktorému sa má obohatiť čitateľské poznanie, prípadne vďaka nemu má čitateľ prehodnotiť svoj postoj ku konkrétnej dobe/postave/udalosti. Týmto postupom Konvália narušuje schému tradičného ženského románu a inklinuje k tzv. literatúre stredu, keďže o didaktickej funkcii súvisiacej s neproblematickým prístupom pri opise historických udalostí nemôžeme uvažovať. Hoci v románe možno vidieť viacero znakov tzv. historického klišé ako typických situácií spojených s danou historickou udalosťou, napríklad utekanie Valérie pred vojnou, neproblematizácia témy holokaustu, otázka Slovenského štátu či heroizmus matiek počas vojny: „Čo keď sú počas vojny hrdinami nie vojaci, ale matky?“ (Fulmeková 2016, s. 41). Čitateľ má v prvom rade prehodnotiť doterajšie získané informácie o osobnosti a živote Rudolfa Dilonga ako spisovateľa „v službách“ Slovenského štátu, ktorý za to neskôr pykal životom v exile a odlúčením od rodiny. Preto v danom kontexte môžeme tento znak diela ako textu autenticky svedčiaceho o istej dobe a životnom príbehu lásky významného básnika v nej označiť za postup umeleckej literatúry, ktorá takto apeluje na kognitívnu stránku svojich čitateľov. Po skončení vojny či prekonaní prekážok v podobe Valériinho možného transportu do pracovného tábora alebo Dilongovho návratu z frontu nenastane šťastný koniec, ale dochádza k rozchodu partnerov. Dilong, prinútený povojnovou situáciou na Slovensku, odchádza žiť do exilu, najprv do Argentíny, neskôr Spojených štátov amerických. Valériu tento čin zlomí, ešte dlho bude pociťovať žiaľ, hnev, smútok, clivota, láska sa pre ňu stáva príťažou (či až chorobou), čo je ďalším motívom ženského románu: „A tak čakala a čakala a v modlitbách kľačala na kolenách pred veľkým dreveným krížom pribitým na stene v obývačke, po tvári jej tiekli slzy a ústa drmolili najvrúcnejšie prosby k najvyššej nebeskej inštancii. Toto pekné židovské dievča z Malaciek sa nikdy nemalo ocitnúť na kolenách, pretože všetci tí, ktorí ju s láskou vychovávali, ju posilňovali v presvedčení, že jej život bude ako rozprávka. […] Ale z Dilongovho odchodu na ňu padla nevýslovná ťažoba a obavy z budúcnosti, ako aj hlboká bolesť zo zrady. Ako to, že jej dopredu nič nepovedal?“ (tamže, s. 61). Dilongovým odchodom zo Slovenska a Valériinou opustenosťou sa končí pomyselná prvá časť diela.

Narátorka do života Valérie uvádza nového muža, Jozefa Krivdu, ktorý sa stáva jej manželom a otcom ich syna. Ich stretnutie je taktiež náhodné: Jozef reaguje na Valériin inzerát, v ktorom ponúka prenájom izby. Vlastnosti Jozefa Krivdu ako umiernenosť, tichosť, pokorný život v úzadí kontrastujú s búrliváckou povahou Dilonga, čím vzniká i medzi postavami kontrast, typický pre modelovanie mužských charakterov v ženskom románe: „Jožko má roľnícky pôvod, ale aj malý šrám, pretože jeho otec bol považovaný za kulaka. Politicky sa však nijako neangažuje, a tak to aj ostane. Je robotný, poriadny, tichý, skromný a nadovšetko miluje svoju Valiku. Život s ním bude usporiadaný, nenápadný, bez vzruchov, ale aj bez umenia či poézie, bez bohémskych priateľov z intelektuálnych kruhov, skrátka bez štipky výnimočnosti.“ (tamže, s. 75-76). Jozef však nepredstavuje rivala v láske, ktorý vzniká jeho vstupom do deja, dochádza nielen k narušeniu predstavy milostného trojuholníka, ale aj k idealizácii. Naopak, dozvedáme sa, že jeho postoj k Dilongovi nikdy nebol explicitne negatívny či útočný, dokáže akceptovať aj to, keď sa jeho manželka s dcérou po rokoch stretnú s Dilongom vo Viedni a Valéria svoj pobyt (už bez rodinných svedkov) predĺži o pár dní. To isté platí aj o druhej strane, Dilong vo svojej tvorbe prejavuje Jozefovi sympatiu a vďačnosť: „Vždy som myslel i na toho štvrtého medzi nami, a vzbudzoval vo mne najposvätnejšie pocity. Mám úctu k tej skutočnosti, že je pri tvojom boku muž, ktorý chráni môj terajší panenský pomer k tebe, ktorého Pán učinil správcom domu svojho. Jozefe najspravodlivejší! Len ja to viem, čo si mne dal a nikomu inému. Hádam ani Valike si nedal to, čo si mne dal. Chcel by som ťa raz objať mocne a povedať ti: Si nevšedný, veľký muž…‘“ (tamže, s. 127). Na príklade vzťahu Rudolfa Dilonga a Jozefa Krivdu môžeme vidieť, že negovaním stereotypu rivality medzi mužmi, ktorí sa uchádzajú o lásku jednej ženy, Konvália prekračuje schému ženského románu. Neprekračuje ju však spôsobom a jazykom, akým o danom jave vypovedá. Prílišná explicitnosť výpovede (Dilong ďakuje cudziemu mužovi, že si zobral za ženu jeho milenku) tenduje až ku gýču, emocionálnosť témy lásky ako obety je exponovaná do maximálnej miery. Porušenie stereotypu ženského románu je viditeľné aj na idealizácii postavy Jozefa Krivdu. Na rozdiel od Dilonga, na ktorého sa autorka díva s odstupom, je Krivda vykreslený ako tichý muž, ideálny dedko a starostlivý manžel, ktorý stojí pri svojej manželke až do jej smrti. Práve takéto vybočenie zo schémy populárnej literatúry robí tú časť, v ktorej sa Krivda objavuje, zaujímavou a v konečnom dôsledku zachraňuje celé dielo. Pre daný žáner ženského románu platí, že protagonistka si z dvoch mužov vyberie toho, ktorý je najcnostnejší a ktorého skutky sú až hrdinské. Platí to i o postave Jozefa Krivdu, s ktorým Valéria uzavrie manželstvo, a tak ho definitívne uprednostní pred Dilongom. A. Martuszewska (2014) rozlišuje tri schémy lásky, ktoré sa vyskytujú v ženských románoch: schéma lásky príznačná pre príbeh Popolušky, typ lásky z rozprávky Kráska a zviera a tretiu schému predstavuje láska v manželskom zväzku. V diele Konvália sa objavujú dve schémy: Popoluška a manželský zväzok. Pre Popolušku je typický príbeh lásky cnostnej, mladej dievčiny, ktorá trpí znevýhodnením v istej oblasti (Valéria je Židovka), stretne svojho princa a láska jej zmení život. Táto schéma lásky s istými obmenami je viditeľná medzi ňou a Dilongom, nekončí sa však happy endom, čo zo žánrového hľadiska nie je defektné, nakoľko sa tak láska dostáva do sakrálnej roviny, je posvätná, pietna, i keď bolestivá a nenaplnená: „Už pochopila, že v jej živote bude navždy bolestné prázdne miesto.“ (Fulmeková 2016, s. 80).

Druhú schému lásky – manželský zväzok – pozorujeme vo vzťahu Valérie a Jozefa Krivdu. Manželstvo je v ženských románoch tvarované ako tzv. rajská záhrada (Martuszewska 2014). Je to finálny zväzok, ktorý prináša bezpečie, rozväzuje všetky problémy, do životov postáv vnáša poriadok a harmóniu. Ak sa aj v manželstve vyskytnú nejaké ťažkosti, prípadne sa objaví nevera, postavy všetko zvládnu a prekonajú všetky prekážky. V diele sa však manželstvo Krivdovcov neidealizuje, Valéria nedokáže zabudnúť na Dilonga, hoci tiež nemožno povedať, že svojho manžela nemiluje: „Nedá sa všetko explicitne vypovedať. Hlavne sa neodvážim napísať, že Vali bola v manželstve nešťastná, pretože si po rokoch na rutinný, všedný beh dní po boku svojho manžela zvykla. Ale už aj na tomto konštatovaní ma čosi bolí, keďže Jozef jej je oddaný a je preňho najúžasnejšou ženou na svete. Ona však možno túži aj po troche vzruchu, kultúrnom a spoločenskom živote, ktorý jej manžel nevie sprostredkovať.“ (Fulmeková, 2016, s. 87). Oproti búrlivej láske, ktorú Valéria prežívala s Dilongom, je vzťah s Jozefom pokojný, harmonický. Môžeme tu pozorovať ďalšie porušenie schémy typickej pre žáner ženského románu, keď láska na seba berie dvojakú formu, nie je jedinečná či unikátna, erotická či zažívaná len s jedným mužom. V diele takisto absentujú milostné či erotické scény, ktoré sú typické pre ženský román. Jeho znakom je tiež, že láska medzi hlavnými postavami sa rodí na základe sexuálnej príťažlivosti, ktorá vedie k intímnemu aktu, ktorým sa potvrdzuje vzťah a emocionálne puto medzi postavami. Vzťah trvá dovtedy, dokiaľ trvá sexuálny pomer medzi partnermi. (Martuszewska, 2014). Eros v ženských románoch je tvarovaný ako láska totálna, skutočná, jedinečná a jediná, ostatné typy lásky sa tu neberú do úvahy, čím sa v danom kontexte vytvára jej zjednodušený obraz. Rola partnerského zväzku a lásky je tiež v ženských románoch zidealizovaná a preexponovaná, čo tiež súvisí s terapeutickou funkciou ženských románov. Dôležitú úlohu tu zohrávajú ženské emócie, ktorým je ako v populárnej, tak aj masovej kultúre priznávaná vysoká hodnota, sú až posvätné, sakralizované (Martuszewska, 2014).

 Konvália sa končí smrťou, uzatvorením životného príbehu Valérie a jej lásky k dvom mužom. Najprv v exile zomiera opustený Dilong, neskôr Valéria a ako posledný jej manžel Jozef, ktorý ostal verný svojej láske k manželke aj po jej smrti. Smrť lásku ešte viac sakralizuje, robí ju pietnou, tajomnou. Smrť je v dielach populárnej literatúry pozbavená telesnosti, je situovaná do duchovnej sféry. Smrť sakralizuje aj hlavné postavy bez potreby formálnej kanonizácie, smrť láske a ľudskému utrpeniu dáva zmysel a robí z neho údel človeka. V takej podobe ho čitateľ dokáže akceptovať, má preňho katarzné účinky (Štubňa, 2017). V Konválii sa idealizácia a posvätnosť po smrti týka nielen Valérie, ale hlavne jej manžela – obe postavy sú vykreslené ako najlepší starí rodičia, Jozef Krivda navyše ako milujúci a obetavý manžel a dedko: „Tri ľudské osudy a láska. Na veľa vecí som sa opýtať nestihla, mnohé mi ani nezišlo na um. ,Viem, že o mne napíšeš!‘ povedal mi dedko niekoľko týždňov pred smrťou, keď som ho viedla na krátku prechádzku. Neprisvedčila som, lebo som si nevedela predstaviť, že niekedy ešte budem písať. Cítila som sa bezradná, smutná a paralyzovaná konfrontáciou s jeho náhlym odchádzaním a vlastne aj s odchádzaním ako takým.“ (Fulmeková, 2016, s. 130-131).

Empatia zohráva v ženských románoch kľúčovú úlohu, je jedným zo stereotypov, s ktorými ženský román pracuje. „Empatia je zrejme najdôležitejšou zložkou tohto literárneho žánru. Týka sa tak rozprávačovho postoja voči svojim postavám (zoči-voči negatívnym udalostiam v ich životnom príbehu), ako autorovho postoja voči čitateľom.“ (Štubňa, 2017, s. 150). Tým, že autor nestvárňuje témy lásky a životných osudov v čase vojny s dištanciou, preferuje idealizáciu nad realizmom zobrazovania, dôležitú úlohu tu zohrávajú emócie a ich explicitné modelovanie.

Na danom mieste sa dostávame aj k problematike gýča, ktorý definujeme podľa Tomáša Kulku.[3] V románe Konvália sú splnené všetky tri podmienky, o ktorých T. Kulka uvažuje ako predpokladoch gýča. Láska významného slovenského, katolíckeho básnika R. Dilonga a židovského dievčaťa Valérie Reiszovej je tzv. vysokou, vznešenou témou s patetickým príznakom jej nenaplnenia, zákazu či osudovosti. Čitateľskú zvedavosť a emócie vzbudzuje aj kvôli tomu, lebo je to láska nepriznaná, podobne sa nevedelo o Dilongovom dieťati. Druhá a tretia podmienka gýča vychádza z prístupu autorky, zvoleného rozprávača a jazykových prostriedkov použitých v texte. Narácia je emotívna, plná klišé, sentimentu či pátosu: „Pätnásť rokov po Valikinej smrti bude žena blížiaca sa k päťdesiatke, jej vnučka (teda ja), chodiť po inom prázdnom dome a myslieť na príbeh lásky, ktorý tu dohasínal, ale aj vstával z popola. Priestor kedysi prekypujúci životom osirel a ja ho chodím zbežne upratovať, vetrať a občas si v ňom poplačem. Je to dom zavŕšených osudov.“ (Fulmeková, 2016, s. 13-14), „A do tejto neistoty, existenčnej mizérie, strachu a smútku v nej na sklonku leta 1941 začal klíčiť nový život“ (tamže, s. 33) či: „Putovať s ním sama horami a žiť v provizórnych podmienkach (ona, čo si tak potrpela na čistotu, voňavky a kozmetické propriety!), na to mi nestačí ani všetka moja predstavivosť. […] Čo však boli jedny zničené topánky v porovnaní s tým, že žila?“ (tamže, s. 51). Podľa V. Barboríka (2017) autorka podľahla literárnej štylizácii, prerozpráva isté momenty, ako je napríklad obraz starej mamy či fotografie, čím v konečnom dôsledku vytvára len všeobecné klišé bez konkrétnejšieho individualizujúceho odlíšenia. Podľa recenzenta je kniha zložená z mnohých klišé, ktoré majú v literatúre svoje miesto, ale zároveň určujú i miesto tejto knihy.

Rovnako explicitná reč nedovoľuje čitateľovi dotvoriť si text, narátorka všetko vypovie zaňho, ba nachádzame aj pasáže, ktoré sú pre príbeh redundantné, sú jej explicitnými komentármi: „Minimálne depresia, ak nie niečo horšie, hoci aj tá postačí, aby sa človek utápal v bezodnom zúfalstve. Ale utrpenie malo teraz inú podobu. Zrada najbližšieho človeka. Odišiel, opustil ju. Možno tu som mohla začať akoby románový príbeh.“ (tamže, s. 63).

Ako sme spomenuli na začiatku, pri práci s faktami nie sú ani tak dôležité jednotlivé informácie ako spôsob ich podania, ktorý determinuje jeho percepciu. Vďaka historickým a sociálnym motívom či porušovaniu istých schém ženského románu zaradíme dielo do tzv. literatúry stredu, no štýl narácie, ktorý je v zhode s tzv. emocionálnou percepciou ženského románu a literárneho gýča, mu nedovolí stať sa plnohodnotným umeleckým textom. Smer, akým by sa jeho percepcia mala uberať, je naznačený už samotným názvom Konvália ako symbolom lásky a milovanej ženy, ešte explicitnejší je podnázov Zakázaná láska Rudolfa Dilonga s fotkou Dilonga, Valérie a ich dcéry v ich ikonickom dome. Fotografie v druhej časti knihy síce prispievajú k autentickosti historického dokumentu, no súčasne ich ikonickosť napomáha tzv. emocionálnej percepcii daného diela, v ktorej aj v konečnom dôsledku ostáva.

Literatúra:

• LQ – literárny kvocient #9 _ Konvália / Nedeľné šachy s Tisom. [online] [cit. 2019-02-02] Dostupné z: https://www.youtube.com/watch?v=9hX1lsXfmrw&t=56s
• FULMEKOVÁ, Denisa, 2016. Konvália. Zakázaná láska Rudolfa Dilonga. Bratislava: SLOVART. ISBN 978-80-556-2484-6.
• MARTUSZEWSKA, Anna, 2014. Architektonika literackiego romansu. Gdańsk: Slowo/obraz/terytoria. ISBN 8374532459
• SIROVÁTKA, Oldřich, 1984. Ach, ta láska. průvodce po české brakové literatuře. Praha: Melantrich.
• SIROVÁTKA, Oldřich, 1990. Literatura na okraji. Praha: Československý spisovatel. ISBN 802020122X
• ŠTUBŇA, Pavol, 2017. Psychológia literatúry. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave. ISBN 9788022343176
• ŻABSKI, Tadeusz, ed., 2006. Słownik literatury popularnej. Wrocław: Wydawnictwo Uniwersytetu Wrocławskiego. ISBN: 83-229-2767-0

[1] Tento býva označovaný aj ako milostný, sentimentálny či romantický román. V našej analýze budeme používať označenie tzv. ženský román, nakoľko hoci ide o rodovo príznakové označenie, považujeme ho za najvšeobecnejší a najpresnejší názov pre daný druh textov. V tomto termíne sa odráža nielen jeho aspekt, ktorým je protagonistka charakterovo a situačne príznačná pre daný žáner, ale aj intencionálny charakter diela, ktoré je určené primárne pre čitateľku a ktorého cieľom je emocionálne spracovanie ľúbostného príbehu. V anglickej literárnej vede funguje termín tzv. romance, v poľskej literárnej vede je to tzv. romans, ktorý tematicky označuje daný žáner bez druhotnej rozsahovej špecifikácie, či ide o poviedku, novelu alebo román, na rozdiel od slovenského literárnovedného kontextu. Pri analýze a interpretácii Fulmekovej textu budeme vychádzať zo zahraničnej definície romance, ktorú budeme aplikovať na termín tzv. ženský román. Oba termíny chápeme ako synonymá.

[2] Rodový stereotyp je označenie pre značne zjednodušené, široko rozšírené a historicky premenlivé predstavy o tom, čo je feminita a maskulinita. V tomto význame sú jednotlivé vlastnosti priradzované na základe binárnej opozície a významným spôsobom sa podieľajú na vytváraní kultúrnej identity a alterity. Medzi základné ženské rodové stereotypy a role patrí napríklad predstava, že ženy sú emocionálne, muži zasa racionálni, ženy sú pasívne, muži sú aktívni, ženy ostávajú doma a starajú sa o deti, muži zarábajú peniaze na živobytie (Lexikon teorie literatury a kultury, 2006, s. 731).

[3] T. Kulka pracuje s troma základnými podmienkami gýča: 1. zobrazované témy sú všeobecne považované za krásne a vyvolávajú v príjemcovi silný emocionálny náboj, 2. zobrazovaná téma musí byť okamžite identifikovateľná, 3. gýč neobohacuje ani netransformuje asociácie spojené so zobrazovanou témou (Kulka, 2000, s. 43-57).