Tomáš Repčiak: Zberatelia II.

Bašák sa rád venoval sebe, svojim trápeniam, tak ako Čauko. Ani on nemal nikoho, preto radšej ostával po večeroch v práci, písal si so ženami z opačných koncov sveta.
„Majú ma radi, lebo internetovým mužom nesmrdia ponožky a nechcú pozerať futbal.“
Ja zbieram runy. V staroškandinávskom jazyku ako aj v starej angličtine znamenalo slovo runa záhadu, tajomstvo. Runové písmo, futharky, to nie sú iba znaky, ktoré nájdeme v celej Európe, skrýva sa v nich energia a duša celého ľudstva. Kaunaz, Gebo, Isa, Sowulo. Najradšej mám Thurisaz, ktorý vyzerá ako o deväťdesiat stupňov otočený obrázok čiapky z novín. Chráni nás pred zlom, môžeme ho potom odraziť späť. Našiel som takú runu v brezovom hájiku na Podskale niekoľkokrát, ale ani raz sa nepotvrdila jej pravosť. Podobne ako je to v prípade znaku Algiz. Ten nám ukradli hipisáci, obrátili ho a odvtedy je ich symbolom. Hovädá.
„Hovädá sú to, nechcú mi o Čaukovi nič uverejniť, vraj som si ho vymyslel. Však ja im ukážem, prepíšem ho a privarím mu niekoľko nevyjasnených trestných činov. Potom ich chcem vidieť. Myslia si, že so mnou vybehnú.“
„Správajte sa slušne  Bašák myslíte si, že ste v klube sám? Nemusí sa vám stále dariť, niekedy ste hore, potom dole, taký je život. Ja tiež nevykrikujem do sveta o mnohostrannom využití plastu. A to sa venujem tomuto odboru viac než pätnásť rokov, počuli ste, pätnásť.“
„Celý život je plastový, nerecyklovateľný a ťažko sa umýva, milá pani Matilda. Mali ste sa venovať papieru tak, ako ja, bolo by vám na duši ľahšie.“
„Nevyberám si, ako niektorí, najľahšiu cestu. Som zvyknutá, že sa k cieľu dostávam pomaly. Tak ma naučili rodičia. Neviem, akú výchovu ste mali vy, ale mne sa tá moja vidí najlepšia.“
„Chýba vám fantázia a schovávate sa za výchovu. Ako chcete dnes hovoriť o výchove, to slovo už desať rokov znamená niečo úplne iné. Ste pokrytec, vážená pani.“
„To si vyprosím, Bašák!“
Velecký vošiel nenápadne, v momente keď pozdravil hlbokým hlasom, otočila sa hádka smerom k nemu a razom aj stíchla. Známy prešedivený vysoký muž v dobrom obleku stál vo dverách bez výraznejšieho výrazu v tvári, v ruke držal kufrík: „Som tu správne, ste Klub zberateľov pri regionálnom múzeu, však?“
Predseda vyštartoval prvý, nech sa páči, pán Velecký, sadnite si, sme radi, že medzi nás chodia aj vážení podnikatelia z nášho mesta. Máme tridsaťtri členov, všetko zaslúžilí zberatelia, za všetkých by som vyzdvihol sekciu alpakových lyžíc a umelohmotných servítok. Dáte si čaj alebo koláčik? Velecký zase, že neunúvajte sa, veď som jeden z vás, takisto zbieram. Rôzne.
Velecký vlastnil pol mesta, nie je to nič zvláštne, keď sa boháči venujú zberateľstvu. Teda akože zberateľstvu. Honobia majetok, nakupujú zlato, obrazy a vzácne autá. Ale v našom klube by som ho nečakal. Na prvom stretnutí veľa nehovoril, skôr počúval, každého z nás si pozorne premeriaval pohľadom, občas si niečo poznačil. Predsedu už ani nebolo počuť ako sa mu natískal, niečo mumlal o nákladoch na almanach a jedine Bašák si z celej situácie robil žarty.
„A čože, pán podnikateľ, futbal vás už prestal baviť? Máte pravdu, naši spadli do nižšej ligy, nie je to už to, čo kedysi. Vraj ste kúpili novú pílu, to máte pravdu, drevo ide ako cukor, všetci chcú obklady a rakvy na mieru.“
„Áno, investovali sme do drevospracovateľského priemyslu, dávam robotu ďalším stopäťdesiatim ľuďom. Prepáčte, už musím ísť, ďakujem za čaj. Určite prídem aj nabudúce.“
„Mohli ste byť trošku milší, Bašák, Velecký nemôže za to, že patrí medzi horných desaťtisíc v Kalnej. Prišiel ako zberateľ.“
„Jasné, však aj povedal, že zbiera rôzne, takže všetko. Prečo by som si mal dávať servítku pred ústa?“
„Servítky nechajte na pokoji, Bašák! A možno nám Velecký pomôže pri ďalšej výstave. Viete ako sa ťažko zháňajú sponzori. Mecenáš príde k nám a vy si z neho robíte žarty. Patrí sa to?“
„Dobre, dobre, aj tak mu neverím. Ide mu iba o peniaze, keď sa nudí, vyjde medzi pospolitý ľud.“
„Nechajte už Veleckého Veleckým a radšej sa pochváľte novinkami v zbierke.“
„Všetko po starom…“

Život sa zbieha do malých paličkatých znakov, bielych pásikov na ceste, panáčikov na prechode, čiarových kódov, šípok. Navigujeme sa na ceste k sebe, aby sme sa zbytočne dlho nehľadali. Znak Jera je im veľmi podobný. Dve lomené zátvorky ležiace takmer pod sebou povzbudzujú plodnosť, odmeňujú vynaložené úsilie a napomáhajú vzniku nových pracovných projektov. Chýba nám starý jazyk, ktorým by sme hovorili k veci, presný a výstižný, navigačný systém života. Taký, čo chýba Matilde aj Bašákovi a možno aj mne.

Časopis Náš život, rozhovor na strane dvanásť!
Ako si vysvetľujete svoju zlú povesť, o ktorú sa opiera aj polícia?
„Myslím si, že ide o pripravovanú kampaň, ktorej cieľom bolo zdiskreditovať ma. Som občan ako každý iný, nemám čo skrývať. Moje záľuby v bojových športoch ma priviedli do kontaktu s ľuďmi, ktorí nemajú najčistejšiu minulosť. To však neznamená, že som mafián. To slovo mi vlastne nič nehovorí. Podnikatelia a politici v najvyšších kruhoch dnes robia tie najväčšie zločiny proti národu, pokojne sme ich nechali rozkradnúť celý štát. Keď sa bavíme o drogách, tak práve štát získava najväčšie prostriedky z predaja alkoholu a cigariet. Potom je ľahké si nájsť niekoľko obetných baránkov a nazvať ich mafiánmi. Je to hanebné!”
V posledných dňoch vypukla kauza s údajnou krádežou desiat na viacerých základných školách v Kalnej. Spájajú ich s vami, podobne ako s údajným čiernym obchodom s uzávermi na zaváraninové fľaše. Máte s tým niečo spoločné?
„V živote som nedržal v ruke zaváraninu za iným účelom, ako sa najesť. Je síce pravda, že som predal niekoľko stoviek uzáverov obchodníkom v okolí, ale keď sa vám doma nazbierajú, tak neviete čo s tým. Desiate nekradnem ja. Podľa mňa ide o komplot, konkurenčná skupina nasadila dvojníka s obdobnou páperovou koženkou z kohútej kože ako mám ja, aby ma očiernili v očiach verejnosti.”
Prečo vás volajú Čauko, je to tým že vás nepovažujú za čáva, len za takého malého „čavka”?
„Prezývku spôsobila moja dobrá výchova, pretože všade, kam som prišiel, som sa slušne pozdravil. Nejde o žiadne iné spojenie, to popieram. Aj touto formou chcem poďakovať svojej matke, že ma vychovala dobre. Ďakujem, mami!”
Po Kalnej sa hovorí, že ste odcudzili viacero žetónov do košíkov v obchodných domoch a chceli ste s nimi hrať v košickom kasíne ruletu. Takisto ide o klamstvo?
„Nakupujem zásadne bez košíka, podobne aj môj pes. Neviem, kto takéto reči o mne šíri, ale keď stretnem Ďoďa, tak mu fazuľou vystrelím oko. Nech sa teší…”
Aké sú vaše koníčky, ako trávite svoj voľný čas?
„Najviac ma baví Berta, s ktorou som už dva roky. Rád si pozriem akčné filmy s bojovými témami a zbieram fazuľu. Prakticky nenájdete dve s rovnakou farbou. A ešte počúvam Kontrafakt.”
Ďakujeme za rozhovor

„V zbierke ho mám na čestnom mieste vážení, redaktorku už vyhodili, Nový život sa ospravedlní čitateľom v ďalšom čísle. Je to famózny úlovok, Bašák je pašák. Dúfam, že ste sa aj vy pochlapili.“
Opäť vošiel Velecký: „Prepáčte, že meškám, mali sme jednanie správnej rady. Aby som potom nezabudol, niečo som vám doniesol, pán Fedor, toto mi poslali priatelia z Ruska, dúfam, že zbierate práve takéto.“
„Ale to je veľká vzácnosť, pán Velecký, to nemôžem prijať…“
„A čo s tým budem robiť, nehodí sa mi to. Myslel som, že vám urobím radosť. Aj pani Matilde som priniesol zbierku jemných plastových vreckoviek z Floridy, pokusne ich používali kozmonauti v sedemdesiatych rokoch.“
„Bože, to je úžasné, ja neviem čo mám povedať…“
„Ďakujem, pani Matilda, máte povedať ďakujem.“
„Vám som nepriniesol nič, kolega Bašák, vzhľadom k špecifickosti vašej vášne. Ale z úcty k originalite vášho zberateľstva vás pozývam k sebe prezrieť si moje osobné zbierky.“
Bude mi cťou, povedal Bašák a odvtedy sme ho nevideli. Pravdepodobne odišiel z mesta, jeho samoľúbosť mu nedovolila prijať kohosi zaujímavejšieho ako je on sám. Predseda mu ešte hodnú chvíľu posielal pozvánky na starú adresu, ale zbytočne. Krížik je runa Gebo, je to symbol pre dar. Práve ten nevedel náš novinár prijať tak ako sa má, s otvoreným srdcom. Niekoľko mesiacov som ho hľadal, ale odhlásil sa z miesta trvalého bydliska. Len po čase sa mi dostal do rúk bulvárny plátok, ktorý som si musel prečítať. Nadpis jednej z reportáží znel jednoznačne: „Posledná správa o mafiánovi Čaukovi“:
Vstupujem do domu známej osobnosti. Dom je zasadený do čarovného prostredia v horách. Jeho pán ma víta v župane. „To ste mi ale dali,” povie s úsmevom. Nerozumiem. Vysvetlenie prichádza až po tom, čo sa prejdeme po luxusne zariadených izbách a majiteľ malého slovenského paláca ma zavedie do svojho trezora. „Vidíte tieto úžasné zbierky?” pýši sa pri pohľade na najoriginálnejšie sety predstavujúce motýľov, angličáky alebo pivné krígle. „Mali ste ma opísať celkom inak. Áno, v detstve ma tak volali, Čauko. Všetko by sedelo, ale tie nezmysly o desiatových krádežiach, fazuli a frajerke, to ma vážne nahnevalo. Kým ste začali písať, mali ste si overiť skutočnosti. Moji klienti začali byť nervózni, trvalo mi dlho, kým som ich upokojil, stálo ma to veľa peňazí a energie.” Pomaly som začínal chápať. Všetky moje pokusy zaujať nezmyslom širokú čitateľskú verejnosť, získať zaujímavý príspevok do zbierky vymyslených materiálov našli svoj cieľ. Nechtiac sa v nich uvidel blázon, človek s chorou dušou, mafián. Veľkoleposť výtvoru predbehla jeho autora, nič zvláštne. „Dovoľte, aby som vám predstavil svoju zbierku.” Megalomansky zbierate všetko, vyhŕklo mi z úst. „Nie, veci ma nezaujímajú, počas svojho života som dosiahol všetko, presne, ako to vidíte vo filmoch. Som krstný otec, ktorý má iba jednu vášeň. Zbieram ľudí. Zaujímavých zberateľov.” Túto reportáž píšem na rozkaz krstného otca Čauka, bude ním autorizovaná a odoslaná do redakcie niektorého zo známych časopisov. Ostávam v rukách človeka a neviem, čo sa so mnou stane.

Kreslím si Uruz. Podporuje dobré zdravie fyzické i psychické, priťahuje nové príležitosti v živote, pomáha prispôsobeniu sa náhlym zmenám. Vyzerá ako futbalová bránka z uhla alebo ako to, čo spája dve noty. Bašák sa jedného dňa vráti a všetkým sa nám vysmeje, ako sme mu naleteli, vidím ho ako živého. Ale momentálne sa na neho márne vypytujú jeho kolegovia Kráľ a Forbergerová. Do klubu zberateľov veľmi nechodím, vraj sa ešte stretávajú, šéfuje im Velecký. Nejako ma to tam neťahá. Napriek tomu, že na počiatku sveta bola zvedavosť, ktorá sa čoskoro spojila s prvým zberateľským kúskom. Jablkom. Veď práve. S Matildou sme sa dali dokopy a čakáme dieťa. Rozhodli sme sa, že si zabezpečíme takú podarenú sériu.

Publikované: 11/01/2018