Veronika Benikovská: Čo sa s tebou stalo?

Ladislav Mňačko: Ako chutí moc

Sledovať osudy mnohých slovenských autorov druhej polovice dvadsiateho storočia je cesta, ktorú sa oplatí podstúpiť. Zápas hľadania pravdy, vytriezvenia z ideálov, vyvodenia zodpovednosti…..Nie len Ladislav Mňačko, ale aj D. Tatarka či nakoniec aj L. Novomeský a iní uverili komunistickému režimu, svojou tvorbou podporovali jeho rast a znova písaním sa vykúpili zo svojho omylu, za čo ich režim zdiskreditoval a prenasledoval. Možno sa na ceste poučiť? Nehľadieť na dejiny a človeka čiernobielo. V malých nuansách života ľudí pochopiť dobu, v ktorej žili?

Kto iný môže lepšie podať správu o dobe, v ktorej žije ako novinár. Dobrý publicista, vždy akosi natrafí na pravdu, ktorá nemusí byť pre zainteresovaných konformná. Nemusí byť vyhovujúca ani pre novinára samého a môže ho usvedčiť z omylu. Sedem rokov po odhalení kultu osobnosti vychádzajú Mňačkovi Oneskorené reportáže. V nich sa autor pokúša podať správu o vykonštruovaných procesoch v päťdesiatych rokoch. Oneskorené reportáže sa stali bestsellerom. Každý si chcel prečítať autentickú výpoveď novinára o zlyhaniach totalitného režimu. V reportáži Záhrada utrpenia Mňačko píše, ako sám jednému z vykonštruovaných procesov uveril a v omyle napísal článok, ktorý obvinil nevinného človeka. I keď Mňačko stále veril idei komunizmu, voči spôsobu jej uskutočňovania sa začal stavať kriticky.

V roku 1965 Mňačko dokončil prózu s názvom Ako chutí moc. Keďže išlo, ako sám píše, o politický pamflet zaobalený do románovej formy, je zrejmé, že jeho vydanie sprevádzali nemalé peripetie. Zdalo sa, že Mňačka kvôli jej vydaniu vylúčia z komunistickej strany, ale ako spomína, nestalo sa tak: „Bolo to už štvrté pokarhanie s výstrahou, celkove môj siedmy stranícky trest. (…) Na verejnosti sa o mne hovorilo ako o zaslúžilom nositeľovi straníckych trestov.“ (Mňačko 2016, s.183) Próza vyšla nakoniec v roku 1968, teda o tri roky neskôr, ako bola napísaná.

Politický pamflet Ako chutí moc mal znovu veľký čitateľský úspech. Vieme, že úspech u príjemcu ešte nevypovedá o kvalite literárneho diela. Pozrime sa teda bližšie, v čom spočíva estetická hodnota Mňačkovej prózy, ale aj v čom vidím jej slabiny a možno ústretovosť voči čitateľovi.

Základný dej románu sa odohráva na pohrebe štátnika. Rozprávačom je fotograf Frank, ktorý je prizvaný pohreb dokumentovať. Pri tvarovaní narácie používa Mňačko metódu strihu kamery. Frankovo rozprávanie sa odohráva v prítomnosti, akonáhle Frank zamieri svoju pozornosť, svoje oko či dokonca šošovku fotoaparátu na nejaký predmet alebo osobu, narácia nadobudne retrospektívny charakter. Tak vznikajú rôzne mikro príbehy a ich spájaním sa vytvára mozaika štátnikovho života. Minulé udalosti akoby boli uväznené vo veciach a ľuďoch. Niečo podobné sa deje pri fotografii: „Znehybnení času se ve fotografii nedává jinak, než excesívním, monstróznym způsobem: Čas tu jakoby uvázl.“ (Barthes 1994, s. 81) Motív fotografie tu vstupuje teda aj do formy diela v samotnom fungovaní narácie.

Noémou fotografie, ako hovorí R. Barthes vo svojej knihe Svetlá komora, je: „Toto bolo.“ ( s. 81) To značí, že ani smrť človeka nezmení fakt, ktorý nám ukazuje fotografia (nedovolí nám zabudnúť). Môžeme chápať, že vo fotografii ostáva objekt rovnaký, večne nezmenený. Fotograf Frank komentuje ľudí a ich snahu vyzerať na fotografii čo najlepšie: „Keď ho zdravia, tak vlastne zdravia objektív, ich úsmevy a slová uznania platia objektívu, šošovke, nie jemu, pred ňou sú ochotní robiť smiešne pózy, usmievať sa, keď im je do plaču, strúhať vážnu tvár, keď im je do smiechu, predstierať záujem, keď sa smrteľne nudia, chcú byť veční, zachytení na veky vekov.“ (Mňačko 2016, s. 16) Fotografia zobrazuje skutočnosť, ako ju zachytí fotograf. Očakávame, že je v nej niečo pravdivé. Ľahko uveríme tomu, čo sme na nej videli. Frankove oficiálne fotky štátnika sa však veľmi líšia od tých, ktoré tajne ukrýva v trezore spolu s fotografiami iných prominentných ľudí. Zbieranie kompromitujúcich fotografií sa mu stalo akýmsi fetišom, zadosťučinením, vnútorným bojom medzi proklamovanou pravdou a skutočnosťou: „Generál, tancujúci odzemok v tortách na recepčnom stole pri nadšenom potlesku nadšených dám (…) Slávny herec, plávajúci v kaluži, s pripätou laureátskou stužkou na nahom tele. Živánske, žúry, flirty, žranica v jedálnom vozni zvláštneho vlaku, v ktorom sa šli poslanci presvedčiť o utrpení vojnou zničeného kraja.“ (s. 21)  Na motíve fotiek sa Mňačkovi výborne darí poukázať, aká krehká môže byť pravdivosť fotografie. Keď jej noéma „Toto bolo“ je v rukách moci. „Každý obrázok, ktorý tlačová kancelária vydala, musel prejsť schvaľovacou komisiou. To ľudské muselo z práce kronikára nemilosrdne von. Kdeže, aby sa činiteľ usmieval! Má deravé zuby! Skúmali, či je ten a ten dostatočne v popredí pred ostatnými, menej významnými, či sa tvári dosť reprezentačne a dôstojne.“ (s. 19)

Motívy fotografií do značnej miery otvárajú pre čitateľa interpretačné pole. Napríklad na pozadí fotiek možno odhaľovať charaktery ľudí i samotnú povahu štátnika: „Rečník pred rozvášneným zástupom, ktorý skanduje: Prácu a chlieb. Na lúke pre rieke sa objíma s Margitou. Dúškom vypíja fľašu borovičky. Z vysokého mosta skáče do hlbokej rieky.“ (s. 20)

Slabšou stránkou Mňačkovho textu je uvravený rozprávač v podobe Franka. Často sa stáva, že už naznačené dopovedá. Pars pro toto: „Mŕtvy ležal v spodnej časti čiernej, lesklým čínskym lakom natretej truhly (…)“ (s. 5) a na inom mieste vysvetľuje: „Mŕtveho o dva dni spália. Zostane z neho iba hŕstka popola, ktorá sa zmestí do malej urny. Načo teda taká drahá, čínskym lakom emailovaná rakva, vyleštená na taký lesk, že na nej vidno odtlačky dlaní (…)“ (s. 5) Tam, kde príbeh otvára otázky ohľadom štátnikovej osoby, Frank si na ne explicitne odpovedá. Z textu sa tak vytráca tenzia a viacvrstvovosť.

Slabším miestom prózy je, podľa mňa, modelovanie ženských postáv. V texte sa objavujú štyri hlavné ženské postavy: Margita, Judita, Licka a druhá štátnikova žena. Margita je prvou ženou štátnika, Judita je štátnikova milenka z čias SNP, Licka je majiteľkou vinárne, kde Frank a štátnik chodievali a nakoniec štátnikova druhá žena, ktorej meno sa v texte neobjavuje. Postavám chýba hĺbka, napriek tomu, že autor sa pokúša vo Frankových prehovoroch presvedčiť čitateľa o opaku. Neprimeraným sa zdá, že všetky sa počas svojho života zamilujú do štátnika, pričom motivácia ich konania ostáva nejasná. Napríklad Licka sa vyhýba akýmkoľvek vzťahom s mužmi, keďže pracuje v podniku otvorenom až do neskorej noci. Pracovný čas jej neumožňuje mať plnohodnotný vzťah, a tak po žiadnom netúži. Mužov nenápadne odháňa, aj keď sa mnohým páči. Je pre nich nedosiahnuteľným cieľom. Jediný, do koho sa Licka zamiluje, je štátnik. A štátnik, aj keď môže, jej city neopätuje. Udalosti sa stávajú príliš náhodnými. Všetci muži chodia vyznávať lásku Licke, ale ona sa zamiluje do štátnika. Každý Licku chce, ale štátnik nie.

Licka a druhá štátnikova žena alebo „lasička“, ako ju Frank viackrát oslovuje, sú modelovo veľmi podobné. Obidve sú veľmi pekné, pre mužov príťažlivé a tajomné. Tajomstvo druhej štátnikovej ženy spočíva hlavne v tom, že nevieme, odkiaľ prichádza, teda ako sa jedného dňa objaví v podniku štátnika. Autor podporuje záhadnosť „lasičky“ aj tým, že sa v celom texte neobjaví jej meno. Mňačko môže naznačovať, že ide aj o akýsi všeobecný model osudovej ženy. Licka aj „tá plavá“ Frankovi imponujú a obe sú s ním v situácii, keď by mohlo dôjsť k milostnému aktu, no nestane sa tak. Dialógy v intímnych situáciách pôsobia lacne a naivne, v prípade dialógu Franka a Licky sentimentálne: „Frank, mám vás rada, nerobilo by mi nič ísť s vami do postele, nie je to nič ťažké, urobila som to už, niekedy na tom nič nie je, einmal ist keinmal, Frank, žena môže mať za sebou sto milencov a začínať znovu ako panna (…)“ (s.115 – 116) Navyše u postáv Licky aj „plavej“ sa bez väčšej motivácie predpokladá, že sú ochotné mať sexuálny pomer s Frankom. Postava Judky zasa súloží uprostred zimy len pár krokov od nemeckých vojakov, ktorí striehnu na partizánov v tme. Ako uvoľnenie napätia v texte táto bizarnosť funguje. Otázkou je, či je situácia súloženia v bezprostrednom ohrození života pravdepodobná. Tu sa nemožno ubrániť pocitu, že sa autor snaží „okoreniť“ svoj text a upútať čitateľovu pozornosť.

Jednou z plejády ženských postáv je Margita, prvá manželka štátnika. Potom, ako ju štátnik opustil, žije v rozpadnutom byte so synom a jeho manželkou a ich novonarodeným dieťaťom. Frank ju ide počas pohrebných dní navštíviť. V tejto pasáži textu badať viacero nedostatkov. Rozprávač sa snaží o idealizáciu postavy Margity. Redundantným motívom plesnivého bytu poukazuje na Margitinu chudobu, ktorá je v kontraste k tomu, čo Margita opustila: „Byt páchol asfaltom a plesňou (…) Toto je starý dom, práchnivý, plesnivý, ale cítim sa tu lepšie.“ (s.108) Aby čitateľ nebol na pochybách, rozprávač vymenuje jej vlastnosti explicitne: „Margita sa nezmenila. Tú nezmení nič, je stále, ako bývala. Spoľahlivá, pevná, jednoduchá.“ (s. 108) Idealizácia Margity vyvrchoľuje v jej prehovore: „Ja som nevedela tak žiť, ako odo mňa žiadal, Vždy som sa ostýchala. Načo by mi bola slúžka? Ako sa to zhodovalo s tým, za čo sme sa bili? Nechcela som nič, čo nemohli mať aj iní.“ (s. 108) Autor zrejme potreboval alebo chcel vytvoriť opozitum voči štátnikovej postave. Kým štátnik komunistické ideály zradil, Margita im ostáva verná.

Najvydarenejšou a zároveň najtragickejšou ženskou postavou prózy Ako chutí moc je Judita. Ide aj o kľúčovú protagonistku, pretože cez jej životné peripetie sa môžeme mnoho dozvedieť o fungovaní moci počas komunizmu i o charaktere štátnika. Otázku príčiny tragédie Judkinej rodiny necháva Mňačko otvorenú. Proces a obvinenie zo spolupráce s nepriateľskou rozviedkou sú buď vykonštruované alebo ide o hľadanie nepriateľov vo vlastných radoch. Treťou najhoršou možnosťou je, že sa Judkinu rodinu pokúsil zneškodniť sám štátnik, aby zakryl incident, ktorý spáchal pri návšteve u Judky a jej rodičov. Otvorenosť interpretáciám ponúka aj Judkin postoj k štátnikovi po rokoch. Judka sa ide pozrieť na štátnikov pohreb. Sama najprv nevie Frankovi odpovedať, prečo vlastne prišla. V jej citoch k zomrelému badať istú ambivalencia. Judka verí, že im štátnik nemohol pomôcť, ale po rozhovore s Frankom, ktorý jej dôveru k štátnikovi naštrbuje, v Judke badať aj opačné myšlienky: „Judita sa zamkla do seba. Úporne zápasila s čímsi v sebe, s čímsi, čo vyháňala, ale celkom nemohla vyhnať.“ (s. 146) Veľká náklonnosť ku štátnikovi a zároveň utrpenie, ktoré musela Judka podstúpiť, vyvolávajú u nej vnútorný zápas emócií, ktoré Frank zachytáva navonok. Postavu Judky sa tak Mňačkovi podarilo zobraziť zo všetkých ženských postáv v próze Ako chutí moc najplastickejšie.

Rovnako ako pochybuje Judka, pochybuje naprieč celým románom aj Frank. Kým Judkiným pevným bodom je viera v charakter štátnika, od ktorej sa odkláňa pochybnosťami, u Franka je to naopak. Jeho pevným bodom je viera v bezcharakternosť štátnika, od ktorej sa odkláňa spomienkami na štátnikovu mladosť, ich spoločné priateľstvo, dobré veci, čo štátnik urobil. A my si môžeme spolu s Frankom položiť otázku: „Čo sa s tebou stalo?“ (s. 168)

Mnohé zo spomínaných nedostatkov prózy Ako chutí moc môžeme pripísať naliehavosti obsahu, ktorý chcel Mňačko recipientom sprostredkovať. Ako sám píše o knihe Ako chutí moc: „(…) treba ju posudzovať ako dokument času, v ktorom vznikala a s ktorým sa snažila, pokiaľ to bolo v jej možnostiach, vyrovnať.“ (s.183)

Použitá literatúra:

BARTHES, Roland.1994. Světlá komora. Bratislava: Archa

MŇAČKO, Ladislav. 2016. Ako chutí moc. Banská Bystrica: Európa

MŇAČKO, Ladislav. 1990. Oneskorené reportáže. Bratislava: Litva