Andrea Petrovčinová pochádza z Humenného a svoj bakalársky a magisterský titul dokončila v odbore Britské americké štúdiá na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. V súčasnosti je manažérkou publicity projektov pre mestskú neziskovú organizáciu Creative Industry Košice. Od roku 2018 sa venuje spravovaniu a písaniu príbehov pre online platformu The Invisible Mag o respondentoch z Košíc a blízkeho okolia z oblastí umenia, kultúry, vedy, športu a diania v meste. Je autorkou knižnej publikácie Neviditeľné príbehy – 73 ľudí, ktorí robia východ Slovenska lepším miestom pre život (2020).
Kniha Neviditeľné príbehy – 73 ľudí, ktorí robia východ Slovenska lepším miestom pre život je tlačenou zbierkou projektu The Invisible Mag. Môžete nám tento projekt bližšie predstaviť?
Kniha vychádza ako tlačená zbierka projektu The Invisible Mag, online neziskového magazínu, ktorý sa už cez tri roky usiluje prezentovať príbehy a portréty ľudí z Košíc a východného Slovenska. Invisible Mag je priamym projektom mestskej neziskovej organizácie Creative Industry Košice.
Táto kniha je kronikou, časopisom, adresárom ľudí, ktorých spája zdanlivo neviditeľné – túžba bojovať za svoje sny. Nájdu sa v nej rozhovory s osobnosťami ako Helmut Bistika, Ida Sandor, Viktor Feher, Michal Hladký, Rudolf Schuster, Magdaléna Zadorová, Juraj Bartusz či Eva Mathéová či lokálnych tvorcov cyklistických a skejterských komunít. Neviditeľné príbehy vyobrazujú príbehy miestnych chatárov, kuchárov, podnikateľov, kultúrnych operátorov a umelcov. Sú to ľudia situovaní v centre mesta i na jeho okrajoch, v galériách, obchodoch, Prezidentskej knižnici, ateliéroch, na strechách, na Luníku IX.
Do výberu sa dostalo 73 ľudí, čo je také „neokrúhle“ číslo….
Rozhodli sme sa zakončiť výber doterajšej práce na The Invisible Mag na atypickom čísle 73. Ide o prvočíslo a pri dôkladnom obzretí si knihy, nájde čitateľ mnoho podobných skrytých kódov alebo návestí. Podobne je tak pri vnútornej strane knihy, teda prednej i zadnej predsádky, kde sme umiestnili tajný, neviditeľný symbol mesta.
Číslo tiež naznačuje aj istú symboliku neuzavretia danej témy – magazín The Invisible Mag pokračuje aj naďalej, pretože mesto, na ktoré je ako projekt viazaný, je stále plné príbehov, ktoré sú hodné zaznamenávania. Mne osobne sa páčia nedokonalé a zvláštne veci – trvalo by dlhšie, kým by sme došli k okrúhlejšiemu číslu, no efekt by bol ten istý. Príbehy by pokračovali aj po čísle 100.
Kniha je veľmi rôznorodá, čitatelia v nej nájdu rozhovory, resp. príbehy umelcov, podnikateľov, kuchárov, kultúrnych operátorov… Je niečo, čo majú všetci títo ľudia spoločné?
Jednoznačne. Kniha predstavuje sny ľudí, ktorí za ne skutočne bojujú, často proti prúdu, konvenciám, presvedčeniu ich okolia. Spája ich túžba naplniť svoje osudy, venovať sa niečomu, čo ich úprimne teší. Je to taký tichý návod na to, čo všetko obnáša honba za zvolením si vlastnej možnosti, naplnením si vysnených vízií. Nezáleží preto na tom, či ste umelec, podnikateľ alebo bývalý prezident SR. Kniha je vhodná čitateľovi z akéhokoľvek mesta, kdekoľvek na svete, pretože predstavuje radosti a strasti univerzálnych príbehov ľudí, ktorí sa jednoducho snažia o zlepšenie svojej situácie i svojho okolia.
V čom boli pre vás stretnutia s nimi inšpiratívne?
Inšpirácia prichádzala pravidelne pri takmer každom stretnutí s respondentmi. Je pravda, že vo mne dlho ostávajú ich príbehy a premýšľam o nich dlho po našom rozhovore. Zaujíma ma spôsob, akým sme všetci schopní prekonávať ťažkosti či pochybnosti súvisiace s našimi profesiami, a ako pretavujeme túžby do reality. Premýšľam o tom, ako naozaj funguje húževnatosť a nevzdávanie sa a aké výsledky sa takýmto prístupom dajú dokázať. Niekedy skôr, niekedy neskôr. V konečnom dôsledku aj táto kniha pre mňa znamená práve to.
Ktorý z rozhovorov vo vás najdlhšie rezonoval?
Rezonujú vo mne desiatky a je ťažké si vybrať práve jeden. Často však pri tejto otázke spomínam pani Magdalénu Zadorovú, ktorá má vyše 100 rokov, prežila koncentračný tábor Osvienčim a väčšinu času svojho života venovala výučbe alebo komunikácii v zahraničných jazykoch. Náš rozhovor sme orientovali na všeobecné, univerzálne rady pre mladých i starších o kvalitnom vedení života. Mala som pocit, že to je niečo, k čomu sa pani Zadorová jednoznačne dokáže vyjadriť, pretože prežila veľmi tragickú minulosť. Jej príbeh, čipernosť a úsmev vo mne ostáva naprieč mnohými dňami aj naďalej a spomínam na čas, ktorý sme spolu v jej byte strávili, ako na veľké požehnanie a neopakovateľnú príležitosť.
Čo bolo počas práce na tejto knihe pre vás najväčšou výzvou?
Určite to bola supervízia knihy, skladanie jej konceptu, jednotlivých kapitol, myšlienky a práce na dolaďovaní dizajnu s grafickou dizajnérkou Kristínou Šebejovou. Bola to pre mňa prvá skúsenosť, kedy som sa knihe venovala od prvých náčrtov po jej finalizovanie až k prerezávaniu plastových obalov, keď nám prišla z tlačiarne. Vidieť 2,5 ročnú prácu na obsahu a približne polročnú na samotnej publikácii zhmotnenenú do 264-stranovej knihy je nesmierne náročné spracovať. Samu ma prekvapilo, čo všetko sa so mnou dialo počas celého procesu.
Čo sa týka samotných rozhovorov, najväčšou výzvou bolo pre mňa interview s bývalým prezidentom SR, Rudolfom Schusterom. V tom momente pre mňa hodnota magazínu výrazne stúpla.
Je osobnosť, s ktorou by ste veľmi radi urobili rozhovor, avšak zatiaľ sa vám to z akéhokoľvek dôvodu nepodarilo?
Osobností je v Košiciach a okolí veľmi veľa a ja sa snažím na nich nejako natrafiť. Pomáhajú mi v tom moji blízki, no najmä tím kolegov Creative Industry Košice, s ktorými pracujem. Pri tvorení takéhoto obsahu je dôležité pýtať sa ľudí a robiť si research, zaznamenávať si mená a nechávať si v zálohe na neskôr. Už teraz sa veľmi teším na to, čo sa z mojich doterajších poznámok uskutoční ďalší rok.
Je podľa vás v Košiciach dosť ľudí, ktorí sa angažujú, pre ktorých je dôležité, aby bol život v tomto meste kvalitnejší alebo máme v tomto smere ešte veľké rezervy?
Skromne by som rada povedala, že je ich podľa mňa na tak malé mesto neskutočne veľa. To má dokazovať aj samotná kniha Neviditeľné príbehy a ďalšie plány s médiom The Invisible Mag, kde sa príbehy ľudí z tohto okolia budú kumulovať naďalej. Pevne verím, že pozitívne správy majú silnejší náboj než tie negatívne, ktorými sme tak často v súčasnosti konfrontovaní. Cítim, že silná koncentrácia talentovaných ľudí z rozmanitých sfér, ako naznačuje aj kniha, podnecuje ďalšie kruhy ľudí pracovať na sebe a prinášať niečo prospešné do spoločnosti. Je to reťazová reakcia a funguje aj na mňa samu.
Chystáte ďalšie pokračovanie?
Bola by som veľmi rada, ak by v budúcnosti vzniklo pokračovanie knihy, keď sa nazberá dostatok materiálu. Nevieme však, čo nám pripraví budúcnosť – nateraz sa ako organizácia veľmi tešíme, že sa nám podarilo vytvoriť tak významnú publikáciu. Ak budeme cítiť dopyt po pokračovaní, určite sa pustíme do ďalšieho pokračovania. Aktuálne však sledujeme predaj a dúfame, že sa nám ju podarí dostať do rúk čitateľom, ktorí ju ocenia ako my.
(S Andreou Petrovčinovou sa zhovárala Alena Zavocka)
