Eva Urbanová: Čo je to haiku?

Slovo “haiku” už dnes nepatrí k úplným neznámym. Keď som však pred dvanástimi rokmi hľadala informácie na tému „haiku“, vyhľadávač google sa ma najprv opýtal, či som sa nezmýlila. Dnes vám internet prezradí, že ide o krátku japonskú formu pozostávajúcu z 5-7-5 slabík či žáner japonskej poézie, prípadne sa stretneme so slovom lyrický útvar či nerýmovaná trojriadková báseň. Japonci a vyznávači haiku by ale odpovedali jednoznačne – je to umenie. A význam tejto definície by sme mohli pochopiť v tom najširšom slova zmysle.

V prvom rade, je umenie napísať haiku. Vyznačuje sa totiž pomerne zložitými pravidlami, ktoré sú úzko späté s japonským jazykom a dá sa povedať, že už ich preklad do iného jazyka je istou formou interpretácie. Haiku vzniklo z najstarších japonských foriem. Ako prvá bola forma s názvom tanka, ktorá sa vyskytuje v najstarších japonských literárnych pamiatkach. Neskôr sa z tanky vyvinula renga, nazývaná aj radená báseň. Názov dostala podľa spôsobu tvorenia, ktorý pripomínal spoločenskú hru. Jeden básnik napísal prvý riadok s počtom sedemnásť slabík a pokračovali ďalší básnici, ktorí pripájali svoje sedemnásťslabičné časti. Výsledkom bola dlhá báseň, v ktorej najdôležitejšie postavenie mala prvá (úvodná) strofa, a práve tá sa neskôr osamostatnila a vniklo haiku.

V 17. storočí už malo haiku svoje presné pravidlá, o čo sa zaslúžili Macuo Bašó, jeden z najväčších básnikov haiku, a jeho žiaci. Za základ sa považuje klasický japonský slabičný rytmus, tzv. go-šiči-go (5-7-5 slabík).[1] V európskom prostredí sa toto pravidlo chápe voľnejšie, v zásade by však malo ísť o počet, ktorý nepresiahne sedemnásť slabík. Stručnosť haiku môže mylne vyvolávať dojem, že najdôležitejšie v takomto type básní sú slová, a teda, že by sme mali použiť prekvapivé, poetické výrazy a pod. Oveľa dôležitejšie je však to, čo vnímame „medzi riadkami“. Básnik by sa mal preto vyjadriť čo najjednoduchšie, najzrozumiteľnejšie, použiť také výrazy, ktoré budú tvoriť len akési záchytné body pre čitateľa. V haiku sú dokonca zaužívané určité slová, ktoré už vopred signalizujú jeho význam. Mám na mysli ďalšie pravidlo, ktoré sa nazýva kigo. Voľne by sme ho mohli pripodobniť k téme či hlavnému motívu básne. V japončine sa chápe ako sezónne slovo, pretože situuje haiku do konkrétneho ročného obdobia. Dôležité je samozrejme to, čo toto „zaradenie“ evokuje. Často ide o celkom presnú emóciu či atmosféru. Keď básnik spomenie nejakú rastlinu, názov pohoria či zviera, japonský čitateľ presne vie, aké pocity symbolizuje. Napr. májový dážď či sakury situujú báseň do jarnej nálady, naopak dvojfarebné kvety hagi či listy javoru paria jeseni, odchádzaniu.

Ako vidieť, klasické japonské kigo je späté s prírodou, pretože „pravé“ haiku by malo byť prírodné. V mnohom to súvisí s duchovným ustrojením japonského básnika. Príroda je miesto, kde hľadá duchovnú rovnováhu. Navyše sa tak napĺňa ďalšia podmienka haiku –pravdivosť. Obsah haiku nemôže byť nepravdivý. Prírodná scenéria nie je „len“ miestom hľadania pravdy, ale aj jej „prototypom“. Na javy v prírode sa nepýtame, či sú pravdivé, vnímame ich ako fakt, zákon či dokonalý vzor. Postupne sa však aj štýl života spojený so spoločenskou situáciou v Japonsku zmenil a básnici začali písať haiku, kde nenájdeme klasické kigo. Praví haidžinovia však neobídu určité archetypálne témy. Takými sú napríklad haiku, v ktorých sa vyskytuje mesiac v rôznych fázach, putovanie na mystické miesta, pozorovania zmien ročných období a iné.

Ďalším pravidlom je kiredži, doslovne slovo – rez. V japončine existujú slová, ktoré plnia takúto funkciu. Oddeľujú predchádzajúci výraz, väčšinou na konci riadku, a zároveň ho spájajú s nasledujúcim. Japonológ Antonín Líman, ako aj väčšina európskych prekladateľov a autorov haiku, považujú za adekvátnu náhradu pauzu, graficky vyznačenú pomlčkou, dvojbodkou, čiarkou alebo bodkočiarkou. Rovnako dôležité pravidlá sú aj tzv. estetické pojmy wabi a sabi. Ich definícia je pomerne náročná, oba pojmy sa používajú napr. aj v architektúre či čajovej ceremónii. Napr. wabi predstavuje akési uvedomenie si plynutia času, pominuteľnosti, patinu a pod. Sabi sa zvykne pripodobňovať k samote, mlčaniu, načúvaniu svojmu „ja“ v tichosti a melancholickom odstupe. Estetika, povedzme krása, ktorá z nich plynie sa nachádza niekde medzi subjektom a momentom, ktorý sa práve odohráva. Dôležité je si daný okamih uvedomiť, precitnúť. Najlepšie tieto pojmy vystihujú haiku najväčších majstrov. Uveďme aspoň tri od Kobajašiho Issu:

V očích vážky                    Letní hory –                            Z očisty po narození
zrcadlí se                           s každým krokem                    k očiste po smrti –
vzdálené hory [2]            vidím víc moře                       mezi tím samé nezmysly [3]

A keď k tomu pripojíme ďalší dôležitý princíp – šibumi – ktorý sa zvykne prekladať ako horko-sladkosť života, dosiahneme ešte silnejší efekt. Na ilustráciu niekoľko takýchto príkladov od Taneda Santóku. [4]

Sakura kvete                           Ať je radost                 Mé srdce je znavené
sakura opadává                     nebo smutek               a hory i moře tak krásné
a lidé tančí, tančí                   tráva roste

Medzi ďalšie znaky patrí karumi, ktoré sa prekladá ako ľahkosť podania. Pri istej dávke zovšeobecnenia môžeme tvrdiť, že ide o ironický, častejšie však sebaironický odstup od (vážneho) zobrazovaného okamihu. Básnici sa napr. často situujú do postavy strašiaka v poli, vyjadrujú tak svoju obyčajnosť a pokoru voči kráse a svetu. Dokonalým príkladom je toto haiku Josa Busona, ktorý je dnes, hneď po Bašóvi, uznávaný ako najväčší majster haiku:[5]

Bez luku bez šípů
hlídá rozkvetlé sakury
bezbranný strašák

Vo vysvetľovaní pravidiel by sme mohli pokračovať ďalej, pretože ich je ešte omnoho viacej a rokmi sa niektoré pridávali, iné naopak vynechávali, ale pre túto chvíľu nie je dôležitá úplnosť. Čo je však podstatné, že z doposiaľ uvedeného vidieť presah onoho formálneho k významovému. Je veľmi náročné osvojiť si pravidlá haiku, pochopiť ich. Zisťujeme, že pripomínajú skôr akúsi filozofiu či dokonca spôsob života.

Pretože haiku je zároveň umením ducha. Jeho spirituálna podstata je zakotvená už v pravidlách. Dôležité je pripomenúť, že Japonsko bolo v čase formovania poézie v úzkom spojení s čínskou kultúrou a Japonci preberali aj vzťah k literatúre a jej dôležitého miesta v (duchovnom) živote človeka. Mnohí slávni autori haiku boli zenoví mnísi, ako napríklad Santóka a zenovú filozofiu študoval aj sám Bašó. Prestupy medzi tzv. zenom a haiku vidieť napríklad už v spomínanom dôraze na bezprostredný zážitok, na dôležitosť prítomného okamihu. Básnik sa pokúša pozorovať svet cez svoj subjekt, a tak sa priblížiť k jeho podstate, čím sa zároveň dostáva aj k svojej podstate. Inak povedané, básnik reflektuje svet prostredníctvom vlastného ja, aby dospel k pravde, presnejšie, k poetickej pravde. Japonskí autori objavili svoje tri dokonalé riadky, ktoré práve stačia, aby rovnako zmýšľajúci pochopili, že sa za nimi ukrýva celý vesmír. Najdokonalejšie haiku sa pripodobňujú k paradoxným hádankám zenového budhizmu, k budhistickému Mu či Satori, k stavu samádhi a pod. Všetky však spája akési „prebudenie sa“ pred skutočnosťou.

A napokon, umením je nielen napísať haiku, ale ho i správne prečítať. V Japonsku je dlhá tradícia komentovania poézie, či už priamo pri jej prezentácii (napr. na dodnes veľmi populárnych súťažiach) alebo neskôr. Aj pri čítaní preložených japonských haiku potrebujeme niekedy sprievodný komentár, aby sme pochopili ich význam. Často ide o vysvetlenie spomínaných sezónnych slov, alebo iných reálií príznačných pre japonskú kultúru. A niekedy je potrebné poznať i životné osudy básnika či poetky. Napríklad v básni uznávanej poetky haiku dvadsiateho storočia Hošimo Tacuko [6] sa stretávame s mystickou rastlinou, ktorá je v Japonsku spojená so záhrobím, a preto sa často vysádza na hroboch. Číňania dokonca verili, že rastie v nebi.

Přežívám ze dne
na den a bojím se jen
pavoučí lilie

Veľmi časté sú v japonskej tradícii písania haiku odkazy na tvorbu alebo priamo osobnosť Macua Bašó. Po vyše sto rokoch od Bašóvho slávneho haiku o žabe napísal básnik so pseudonymom Rjókan svoje pokračovanie, ktoré by sme bez poznania vzoru nepochopili úplne. Bašóve haiku o starom rybníku, do ktorého skočila žaba má nespočetne veľa interpretácií a prekladov. Väčšina sa však zhodne, že ide o opis stavu básnikovej mysle (povedzme zenovej), možno o stav meditácie, alebo o stav naplnený istým poznaním či skrátka len pokojom. To všetko symbolizuje pokojná hladina rybníka. Keď však do vody skočí žaba, pokoj sa naruší, alebo naopak, básnik dospel k svojmu duchovnému vrcholu –  podobne ako mladý Budha precitol a rozhodol sa pre čin. Rjókanove haiku sebaironizuje tento stav, akoby chcel povedať, že on má ešte veľmi dlhú cestu pred sebou, aby aj na jeho rybníku žaba rozvírila hladinu.

Do staré tůně                          Do nové tůně
skočila žába                            skočila žába –
žbluňk [7]                                ani šplouchnutí  [8]   

(Bašó)                                     (Rjókan)

Hovorí sa, že pre Európana je takmer nemožné sa vcítiť do tých najjednoduchších haiku. Možno práve preto púta haiku stále takú pozornosť či už zo strany tvorcov alebo čitateľov. Veľký spisovateľ Ibuse Masudži [9] povedal, že haiku je najväčší japonský dar svetovej literatúre. Preto, milí čitatelia, ak niekde uvidíte trojriadkovú báseň, pristavte sa, možno máte dočinenia s veľmi výnimočným umením.

___________________________________________________

[1] K pravidlám pozri napr. Antonín Líman. Úvodem. In Pár much a já, Praha: DharmaGaia, 1996, s. 5-14.

[2] Ukážka je z knihy Chrám plný kvetu, zostavil a preložil Antonín Líman, Praha : DharmaGaia, 2011, s. 42.

[3] Obidve ukážky sú z knihy Boží člověk Issa, zostavil a preložil Antonín Líman, Praha : DharmaGaia, 2006, s. 17, 39.

[4] Ukážka je z knihy Pár much a já, zostavil a preložil Antonín Líman, Praha : DharmaGaia, 1996, s. 114, 116, 131.

[5] Ukážka je z knihy Chrám plný kvetu, zostavil a preložil Antonín Líman, Praha : DharmaGaia, 2011, s. 28.

[6] Báseň aj komentár od prekladateľa Antonína Límana pochádza z knihy Chrám plný kvetu, zostavil a preložil Antonín Líman, Praha : DharmaGaia, 2011, s. 189.

[7] Ukážka je z knihy Pár much a já, zostavil a preložil Antonín Líman, Praha : DharmaGaia, 1996, s. 17.

[8] Ukážka je z knihy Chrám plný kvetu, zostavil a preložil Antonín Líman, Praha : DharmaGaia, 2011, s. 118.

[9] „Haiku je bezesporu největší japonský dar světové literatuře…“. Citát pochádza z knihy Chrám plný kvetu, zostavil a preložil Antonín Líman, Praha : DharmaGaia, 2011, s. 305.