Z poličky Martina Hlavatého

Zime sa z našej Osady akosi nechce odísť ani v máji. Priložím drevo do kotla, vojdem do obývačky a zapnem červený vypínač. Chrbty kníh jemne osvetlia drobné svetielka, ktoré ako brečtan obrastajú našu nástennú knižnicu na chalupe. Rozsvieti sa vrchná výkladná sekcia mojich obľúbených autorov – Pišťanek, Sloboda, Bavi Pain, Čarňanský. Prejdem očami po tituloch ďalších kníh, prstom ťuknem do rohu, na kôpku, ktorá mi tento rok urobila radosť. Tieto knihy som objavil v antikvariátoch a knižných sekáčoch, tri z nich som vybral a odporúčam ich aj vám, milí čitatelia.

Ivana Gibová: Usadenina

K debutu Ivany Gibovej som sa dostal až po prečítaní knihy Babička a od tej chvíle mám Usadeninu na literárnom pohári s menom Gibová a rád si z neho popíjam svoje bezkofeínové pressko. Na Usadenine ma baví ako na mňa účinkuje jej rozprávačstvo, humor, vulgárnosť, erotika, ale aj to, čo je za tým. Dokonca mi nevadí ani prepájanie literárnych postáv s ľuďmi zo skutočného umeleckého sveta napriek tomu, že som si musel niektoré postavy dohľadať a zistiť, kto je kto. Tretia časť Po Malage s poviedkou Ja jedná jediná mi odpálila dekel, jednak preto, ako skvelo je napísaná a po druhé, že je zaradená na koniec knihy, aby mala podľa autorkiných slov: „erudovaná slovenská kritika čo okydať“, famózne. Usadenina je pre mňa ako jedna replika z poviedky Multikultúrna poviedočka: Cibuľový šalát, zemiačky a trochu ryby, a korenie … a veľa borovičky. Cítim to tam všetko a chutí mi to.

Kolektív autorů: 1989. Příběhy zdí

Berlín má v mojej knižnici spomienok svoje osobité miesto. O to viac ma zaujala táto zbierka desiatich poviedok od známych európskych spisovateľov, ktorá vznikla ako pripomienka Berlínskeho múra a rozdelenia Európy na zamračený Východ a slobodný Západ. Poviedky spája téma smutného sivého múru ako symbolu strachu, nenávisti a utrpenia. V príbehoch stoja medzi ľuďmi rôzne múry, ktoré si opakovane staviame, búrame, staviame a búrame… Knihe nechýba fantázia a rozprávkové ilustrácie, no najmä dôležitý odkaz pre všetkých: Nestavajme múry, stavajme mosty. Berlínsky múr padol 9. novembra 1989.

Rudolf Sloboda: Herečky

Rudolf Sloboda je pre mňa veľká škola majstrovského a úprimného rozprávačstva. Poviedky ako Čierna farba radosti, Jášovské škovránky, Metodologická poviedka, Krompáč sú mojou šálkou čitateľskej kávy. Musím sa však priznať, že o záverečnej poviedke Armagedon na Grbe, v ktorej sa autor vyrovnáva so smrťou svojej matky, som doposiaľ vôbec netušil, že súvisí s rovnomennou divadelnou hrou, ktorú Sloboda napísal pre Divadlo Astorka Korzo ´90. Inak, celý čas pri jej čítaní som si myslel, že herečka, ktorá za ním prišla na návštevu a navrhla mu, aby napísal monodrámu priamo pre ňu, bola Soňa Valentová. Až dnes som sa dozvedel, že to bola Zita Furková. Sloboda aj v tejto zbierke potvrdzuje, že je výnimočný a pre mňa má už navždy svoje miesto vo vrchnom výklade mojej knižnice.